Zažili ste už niekedy situáciu, že ste vošli do na prvý pohľad každodennej reštaurácie a objavili ste úplne iný, nečakaný svet? Nám sa to veru včera prihodilo.

Keď je človek na výlete a poriadne vyhladne, nechce navštíviť len tak ledajakú výkrmov-ňu. Hľadá preto, aj za cenu totálneho vyčerpania nejakú oázu, kde zloží svoje ubolené bedrá a poriadne sa nažer… nakŕmi 🙂 My sme jeden taký výlet včera absolvovali a o ukončenie, teda o zážitok z reštaurácie Le Goût sa s Vami teraz podelím.

Včera sme si s milou zmysleli, že keď je už tá jar v plnom prúde, nebude od veci si ísť dakam povyraziť. Keďže žijeme v Banskej Bystrici, cieľom sa nám stali Donovaly, konkrétne lanovka vedúca na Novú Hoľu. Na naše veľmi trpké sklamanie sme sa dozvedeli, že v tento čas premáva iba cez víkendy a celodenná premávka začína od 10. Júna. Sklamaní prvotným neúspechom, avšak mierne pohladení náhodným stretnutím našej starej známej sme sa teda išli aspoň poprechádzať po okolí. Opäť nás zaskočila útrpnosť v podobe blata a mokrade. Tak sme sa nakoniec aspoň poprevážali po pre nás ešte neprebádaných zákutiach tejto horskej obce a vydali sme sa nazad v ústrety nášmu bydlisku.

Ako som v úvode načrtol, ani my sme tentoraz navštíviť tuctovú jedáleň, kam sa môžeme ísť najesť denno-denne, skrátka, chceli sme tomuto nevydarenému výletu zasadiť aspoň chutnú korunku.
Mňa napadlo prekvapiť Kiku (meno mojej milej) a zobrať ju do podniku, na ktorý som náhodou natrafil a od vtedy som tam plánoval ísť. Zaujal ma najmä polohou a decentnou, nenútenou reklamou – nápisom na stene. Žiadne blikajúce svetlá, vývesné tabule. Nič. Iba nápis.

Zaparkovali sme rovno oproti hlavnému vchodu. Už bol večer, takže sa pomaly stmievalo, ale tma nám ešte nezabránila vidieť bylinky, nasadené vo veľkom kvetináči pred vstupom na terasu. Boli to základné koreniny, ktoré by mal mať správny kuchár stále v zásobe – Dúška tymianová (tymián), pamajorán (oregano), šalvia, rozmarín, saturejka, dokonca aj Vavrín pravý (bobkový list). Už toto predznamenávalo, čo nás asi čaká vnútri. Ten pocit bol správny…

Už pri dverách Nás privítala akási pozitívna energia. Interiér bol zariadený iba veľmi riedko, v stred stálo niekoľko podporných trámov, z ktorých viseli vrecká na múku a strukoviny, na stenách bolo priskrutkovaných pár žliabkov s okrasnými kvetinami a neveľa masívnych stolov a stoličiek parkovalo priamo pod nimi.

Nebol to veľký priestor, zmestilo sa tam hádam necelé dva tucty ľudí, napriek tomu sršal priestrannosťou a voľnosťou. V túto večernú hodinu tam okrem Nás boli iba dvaja hostia. Usadili sme sa na kraji a kým Nám čašník priniesol menu, čo netrvalo dlho, kochali sme sa pri počúvaní šansónov od Edith Piaf detailmi výzdoby. Menu prištipcované  k doštičke sa skladalo iba z dvoch strán; na prvej boli predjedlá a polievky, na druhej hlavné chody.

Cenovo to bolo nadštandardné, napriek tomu sme sa nedali odradiť, čo sme počas zvyšku večera vôbec neľutovali. Naša nadchádzajúca objednávka pozostávala z Domácich raviol plnených krevetami s citrónovým olejom a cesnakom a Jelenieho stehna a lá sviečková na smotane, sušenými brusnicami a žemľovým knedlíkom.
(Bohužiaľ, foťák sme si nechali v aute a kvôli ukrutnému hladu sa Nám poňho ísť nechcelo, čo doteraz ľutujeme…)

Pred donesením nami zvoleného pokrmu nás pohostili malým chutným predjedlom pozostávajúcim s nakrájaného domáceho chlebíku a žihľavovo-tvarohovej nátierky v cene objednávky (Kika veľa nezjedla, tak som dobaštil sám ).  Keď nám priniesli večeru, vôňa a vzhľad boli neopísateľné. Na naše potešenie (ktoré bolo utvrdením ceny) bolo všetko ručne pripravené, bez použitia akéhokoľvek polotovaru. Pravdupovediac, osobne som tak dobre pripravenú večeru v reštaurácií ešte nejedol.

Po dojedení sa k nám pristavil šéfkuchár, o ktorom sme sa neskôr dozvedeli, že je aj majiteľom tohto bistra, a opýtal sa, ako sme boli s jedlom spokojní. Po našej nefalošnej poklone si k nám aj prisadol a debatovali sme spolu vyše hodiny.
Okrem iného sme sa dozvedeli aj o jeho 25 ročnej praxi v Nemecku a Taliansku, dokonca nám opísal aj jeho začiatky poradil grify ako pripraviť nadýchaný domáci chlieb. Keďže sme boli do záverečnej, nakoniec nás odprevadil po terasu, kde sme sa rozlúčili a každý odišiel svojou cestou.

Kto by chcel zažiť a odniesť si to, čo My, Reštaurácia Le Gout leží učupená temer na samom konci Lazovnej ulice v Banskej Bystrici, konkrétne Lazovná 264/38 (oproti Evanjelickému kostolu). Okrem chutného jedla Vás tam privíta, a isto pár slov prehodí šéfkuchár Róbert Hadviga. Ešte raz, vrelo odporúčam, neobanujete…
Dobrú chuť!

P.S: Po tomto gastronomickom zážitku som sa okrem vrelého odporučenia (ktoré po vyššie spomenutom asi ani nemusím dávať) zamyslel nad prístupom väčšiny hosťujúcich k svojim hosťom. Bol to pre nás s Kikou šok, zažiť takýto prístup k nám, „bežným smrteľníkom“, keďže sa to očakáva najmä vo vyššej spoločnosti (teda, usudzujem aspoň s filmov ). Je milé… čo milé, je úctyhodné a seriózne, keď sa majiteľ úprimne zaujíma o svojich hostí, počúva ich sťažnosti, pripomienky, ale i pochvalu, slová vďaky a uznania, pretože len to môže bežnej, šedo-priemernej jedálne vytvoriť miesto, kde sa zákazník napriek väčším cenám rád vráti a vychutná si nielen dobré jedlo, ale aj priateľskú, priam rodinnú atmosféru…