Koncom júna sme sa vydali na juhozápad Francúzska okúsiť vlny Atlantického oceánu v surferskej obci Seignosse. Medzi ranným a večerným pobytom vo vode sme sa tárali po miestnych reštauráciách, ale i po podnikoch v neďalekom mestečku Hossegor či po tapas baroch španielskeho mesta San Sebastian, vzdialeného len 85 km od Seignosse.

Francúzi sú v stravovacích návykoch dosť striktní, resp. trochu šibnutí. Zašli sme si do odporúčanej reštaurácie v Hossegore na „Budha bowl“, boli akurát asi štyri hodiny poobede a oni varia „normálne“ jedlá len medzi 12:00-15:00 a potom od 19:00-21:00. Naveľa, hladné, sme si teda objednali palacinky, resp. lievance, ktoré, mne z neznámych dôvodov, podávajú celý deň. Nie som veľký fanúšik lievancov, no tieto boli naozaj veľmi dobré. Šťavnaté, nie príliš sladké cesto a farebná obloha s ružičkou krémovej domácej šľahačky.

Na druhý deň sme si ustrážili čas a prišli sme do reštaurácie už o pol 12. To bolo zas príliš skoro! Nechceli nás posadiť za stôl, ktorý chystali pre obedové menu. Rozhodli sme sa teda zatiaľ zájsť na kávu a čerstvé ovocné smoothie do jednej z atmosférických francúzskych prímorských kaviarničiek.

Uličky Hossegoru lemujú pekárne, v ktorých nájdete čerstvé francúzske bagety, všakovaké okrúhle ovocné koláče a gigantické pocukrované muffiny.

Týmto lákadlám sme našťastie odolali a konečne sme sa dočkali vysnívanej „Budhovej misky“ – veselej, výživnej, sýtej, a zároveň naozaj chutnej.

V jeden bezvlnový večer sme sa vybrali na výlet do španielskeho mestečka San Sebastian, popretkávaného uličkami, ktoré vo svojich útrobách ukrývajú množstvo tapas barov.

„Tapas“ sú typickým predjedlom španielskej kuchyne. Pôvodne tapas predstavovali plátky chleba alebo šunky, ktorými si mohli páni v andalúzskych tavernách zakryť, medzi jednotlivými dúškami, svoj pohárik sherry. Mali tak eliminovať vôňu nápoja a zabrániť ovocným muškám, aby im krúžili nad sladkastým mokom. V súčasnosti sa už tapas podávajú aj ako plnohodnotné jedlo, hlavne keď sa zastavíte aspoň v troch tapas baroch a v každom z nich si naložíte za tanier chlebíčkov či plnených košíčkov z lístkového alebo zemiakového cesta! Samotný výber svojich tapas je dobrodružstvom. Sú totiž malinké, tvorivo dekorované, hrajú farbami, rôznymi konzistenciami a tvarmi a mnohokrát ani neviete, čo v konečnom dôsledku vlastne budete jesť.

Najväčším (príjemným) prekvapením boli pre mňa tie čudnosti, čo vyzerajú ako chápadlá chobotnice. Studené a kyselkavé „hadíky“. A pasta zo žraloka, ktorá chutila lepšie podporená dúškami miestnej sangrie. Naše žalúdky skončili spokojné a na tapas cestu sa radi ešte vydáme. A čo vy?