Dohromady 32 dní mimo domu, z toho 27 dní chôdze. Od Duklianskeho priesmyku – severovýchodnej hranice Slovenska s Poľskom, až po sútok Dunaja a Moravy pod hradom Devín v Bratislave. Čosi cez 760 kilometrov s celkovým prevýšením viac ako 30 000 metrov. Kontakt so psychickými aj fyzickými hranicami. Vrčiace medvede, zavíjajúce vlky a ručiace jelene v ruji. Nocľahy od hotela, cez ubytovňu, vlastné domy miestnych, turistické útulne, rozhľadne, stan, až po spacák pod holým nebom. Vyčerpanie, hlad, bolesť, zúfalstvo, no aj endorfíny, smiechy, eufóriu, prekrásne výhľady a láskavé stretnutia. Toto mi dal prechod najdlhšou a údajne najvýznamnejšou magistrálou na Slovensku. Cesta hrdinov SNP.
SNP-čka? Čo to je, prečo to je, načo to ideš?
„SNP-čka“, ako budem trasu ďalej familiárne nazývať, nesie možno trochu honosnejší názov, ako si zaslúži. Označkovali ju totiž ešte za socializmu, v regiónoch, v ktorých počas povstania bojovali partizánske skupiny. Motivácie a bojové praktiky niektorých z nich by sme nazývať „hrdinskými“ určite nemohli, no mňa na SNP-čke skôr, ako vzdávať niekomu pomyselný hold, lákalo viac to, že ide o najdlhšiu ucelenú turistickú trasu v našej krajine a nakoľko je chôdza mojím obľúbeným športom, jednoducho som mala potrebu SNP-čku prejsť, a zároveň takto trochu viac spoznať Slovensko. Mimochodom, čítali ste knihu „Klub bitkárov“ od Chucka Palahniuka? Chuck určite netušil, že v poslednej vete jej doslovu formuloval prvé pravidlo SNP-čky, ktoré mnohé vysvetľuje:
Byť unavený nie je to isté, ako byť bohatý,
ale väčšinou je to dosť podobné.
Čo si mám brať na mesiac cesty? Veď… nič!
„Stan ti netreba.“ „Návleky proti dažďu som použil raz.“ „Uterák si neber, ponožky a tričká dvoje. Aj to len preto, aby si na fotkách nemala na sebe stále to isté.“ „Sprej na medvede? Šibe ti? Keď uvidíš medveďa, nestihneš ani rozmýšľať, nie to ešte vyťahovať sprej. Ver mi. Stretli sme medvedicu s mláďaťom pred Čičmanmi,“ dával mi takéto cennné rady Ľubko, ktorý prešiel SNP-čku dva týždne predtým, ako som ja vyrazila. Perfektné, vravím si, tak beriem len karimatku, spacák a peniaze. Škoda, že sa z toho nakoniec vykľuľ takmer plný 60 litrový vak, v ktorom nechýbal kokosový olej v sklenenom pohári, núdzové tony jedla (ako keby počas cesty neboli obchody), stan, varič, uterák aj návleky, 5 tričiek a milión iných blbostí. Spočiatku som si vravela, že čím ťažší vak, tým väčšia výzva. Neskôr som poslala domov trojkilový balík s nepotrebnosťami.
Vodou bližšie k ľuďom.
Ďalší kamarát, SNP-čkar Lukáš, ktorý so sebou zobral na cestu aj celý melón (tu sa ukazuje, aký bol kokosový olej v sklenenom pohári perfektný nápad!), mi zas pred cestou nedal žiadne iné rady, okrem tej, že si nemám vodu kupovať, ale pýtať od ľudí. Že je to vraj dobrá forma sociálneho kontaktu. Mal pravdu. Prostredníctvom vody som získala aj ovocie, pagáče, dozvedela som sa, že starostu Kurimky prešiel vlastný traktor, a tak nemôže ísť na svadbu svojej vnučke, dostala som tip na knihu „Ako si správne priať“ od pána, ktorý sa zaujímal o existenciu môjho budúceho manžela viac ako ja sama a skoro som vyfasovala psa, aby ma odprevadil na Mohylu M. R. Štefánika, lebo on predsa pozná cestu tak dobre, ako vlastnú labku 🙂
Fuj, po asfaltke by sa mi nechcelo!
Takým najčastejším hejtom zo strany okolia, ktoré nechápalo, načo chcem prejsť zrovna SNP-čku, a prečo si nevyskladám trasu radšej sama z pekných úsekov našich hôr, boli asfaltové cesty. Magistrálou sa ich tiahne viacero. Spočiatku som nechápala, čo na nich môže byť také zlé, veď aspoň pôjdem po rovnom povrchu, hovorila som si. Áno, rovnom, ale tvrdom jak šľak! A navyše v auguste ešte pekne rozpálenom. No čo, život nie je iba o úspechoch a je vác umenie robiť veci, ktoré nám nie sú príjemné, ako tie, z ktorých sa len tešíme. Po pekných horách vie predsa chodiť každý. A návšteva malých zapadnutých východniarskych dediniek s potravinami otvorenými v UTOROK od 10:00 do 12:00 a v SOBOTU od 9:00 do 10:00 stála za tú námahu.
Podobne ako obávaná rómska osada v obci Zborov, v ktorej sme o ôsmej ráno pobudili svorku uštekaných psov, tí zas pobudili miestnych vajdov, po čom sme sa obávali, aby sme nedostali za rušenie nočného kľudu od miestnych pozauši. Návšteva však prebehla v mieri, pokochali sme sa miestnou architektúrou, v ktorej sa prelínali industriálne prvky v podobe múrov zo surových tehál s vintage farebnými záclonkami, dekorujúcimi priedomky. Obrázok pitoresknej uštekanej a ukričanej osady, nad ktorou sa malebne týči Zborovský hrad, budem mať v pamäti ešte dlho. Ešteže sme predtým stretli v lese toho medveďa a namiesto návštevy hradu, smerom ktorého bežal, sme zvolili cestu do Zborova. Kúsok za osadou sme zas stretli partiu decák nesúcich hrdzavé kovové tyče. Pôvodne som im chcela vybrať cukríky z vaku, ale po tom, čo nám označili turistické paličky pojmom „dobrý materiál do zberu“ 🙂 som sa rozhodla len suchopádne pokračovať v ceste.
Karma je naklonená pútnikom.
Neviem, či sa mi to zdá, ale na tej SNP-čke karma fungovala akosi lepšie. Asi sa zľutovala nad vyčerpanými a páchnucimi dušami. Keď som nemala jedlo či vodu, stretla som niekoho, kto sa ochotne podelil o svoje. Alebo som na zemi našla neotvorenú fľašu minerálky. Keď som nevedela, kde budem spať, objavila sa pekná lúka alebo chata s krytou terasou, kde som sa mohla usalašiť. Alebo som stretla niekoho, kto ma uchýlil rovno u seba doma. A možno je to tým, že v takýchto situáciách neriešiš zbytočnosti, sústredíš sa na jednu vec, ktorú zrovna naozaj potrebuješ. A ona ti do cesty príde.
Keď to chceš vzdať, spomaľ alebo ujdi.
Už to znie ako obligátna fráza, no mne sa predsa len potvrdila: SNPčka nie je o kondičke, ale o hlave. Prechod magistrálou samozrejme fyzicky náročný je. Je tiež sprevádzaný garantovanou bolesťou. Na tú si ale len treba zvyknúť. Keďže silno verím v psychosomatiku a vediem s bolesťou vnútorné nenávistné boje, nakoľko je to celé biologický podvod, keďže nemá ani poriadne receptory, nenechala som sa odradiť vypľuzgierovanou nohou, zapaľujúcou sa opuchnutou achylovkou, boľavým ramenom, lýtkami, bedrami, krížami, kolenami, ani krčnou chrbticou. Vtipné bolo, že telo sa zľaklo už pred začiatkom cesty a začalo bolieť preventívne. Nepomohlo mu to. Keď už som sa cítila fakt zle a slabo, dopriala som si deň voľna. Bol to vždy výborný nápad, lebo počas oddychových dní som videla napríklad pôsobivé expozície diel v prešovskej galérii umenia, zaplávala si v priehrade v Dedinkách, prečítala knihu pri krbe s mačkou v lone na Štefánikovej chate, spoznala históriu Trenčianskeho hradu a stretla sa s kamarátkou z Kanady v Kremnici.
Keď sa však na SNPčke zrazu dostanete do civilizácie, smradľaví, spotení a unavení, zlákava vás predstava voňavého teplého kúpeľa a mäkkučkej postele, v perinách ktorej by ste sa mohli strácať už po pár hodinách cesty autobusom… vtedy treba zasa rýchlo vstať a bežať (pardon! krivkať) znovu do lesa, z ktorého našťastie niet okamžitého úniku. Inak, na margo strácania sa. Niektoré úseky cesty sú tak strašne zle značené, resp. neznačené, že bez mapy (telefónu) v rukách sa nezorientujete. Na východe je to často problém popadaných označkovaných stromov, zožratých lykožrútom.
No existujú aj úseky, na ktorých máte pocit , že značkári boli pri práci na kvalitnom tripe. A keďže ja sa dokážem stratiť aj v rodnom meste či na zjazdovke na Chopku, viete si asi predstaviť, koľko kilometrov navyše som nachodila.
„A to ideš sama? Nebojíš sa?“, pýtali sa.
Asi tretinu cesty sme šli dvaja. Potom, ako som pokračovala sama, som túto otázku dostávala tak strašne často, že sa divím, že som si nevymyslela nejakú univerzálnu údernú odpoveď. Na strach som sa adaptovala ešte v začiatkoch, áno miestami som sa bála medveďov, ale aj to potom ustalo. Strach je totiž iracionálny a strašne a zbytočne vyčerpáva. Aj vykrikovanie, spievanie a vedenie dialógov s medveďmi je popri šlapaní dosť náročné. Paradoxne som sa viac bála kráv, ktorých stáda križovali červenú veľakrát. Bola som obozretná, mala som rešpekt, ale na strach mi už proste energia nezostala. Jediná situácia, v ktorej som sa fakt bála, nastala v Nízkych Tatrách, keď cesta na Čertovicu znamenala prechod priamo cez búrku. Blesky udierali okolo mňa a pripadala som si ako v tej hre, v ktorej musíte potriafať hlavičky postavičiek vyskakujúcich z dier. Ibaže tou nešťastnou postavičkou, pripravenou schytať úder, som bola ja. Ešteže som po príchode na ubytovanie stretla Maťka a Miška s fľašou whiskey. Chalani išli SNP-čku na etapy od Devína už ôsmy rok!
V Trenčianskych Tepliciach som sa napríklad cestou zastavila v miestnom šenku na pivko. Kým som ho vypila, uzavreli policajti ulicu 20 metrov od krčmy, po ktorej viedla „červená“, pretože tam bola nahlásená bomba. Je takáto šibnutá zhoda náhod dôvodom na strach?
„Išla by si znovu?“, pýtajú sa.
Keď zdoláme niečo náročné, kedy vystúpime z komfortnej zóny a prekonáme samých seba, dostaví sa pocit úspechu, vyššej sebahodnoty a posilní sa vôľa. Fascinuje ma na tom to, že môže ísť „len“ o fyzický výkon, no tieto benefity sa premietnu aj do iných, osobných sfér. Na ceste som stretla úžasných ľudí, a tak získala trochu väčšiu dôveru v Slovensko ako fajn krajinu. Takže, áno, od Devínu na Duklu by to chcelo 🙂
SNP-čkárske NAJ!
Klišoidná otázka, na ktorú je vraj ťažké odpovedať: „Čo bolo na ceste najlepšie?“ Pre mňa ale odpoveď na túto otázku väčšinou problém nebýva. Tu sú teda moje SNP-čkárske NAJ:
- Krepčenie na cigánsku pouličnú muziku v Bardejove
- Večerný a ranný výhľad z rozhľadne na Kloptáni
- Pani Eva z Kysaku s rodinou a Lojzko z Kunešova, ktorí mi poskytli nocľah u seba doma
- Lúky a výhľady cestou do Dediniek a západ slnka nad obcou, ktorý som si po nekonečnom dni vychutnala spolu s miestnym pastierom oviec a jeho stádom
- Osamotené plávanie v Palcmanskej Maši
- Dať si dúšok vody z prameňa Hrona
- Útulňa Andrejcová s endemitom pivom Tetrov 11° z remeselného pivovaru Huncút a výhľadom na štíty Vysokých Tatier
- Východy slnka na Štefánikovej chate a ten ich úžasný čaj!
- Stretnutie s kamzíkom na ľudoprázdnom rannom Ďumbieri
- Zrelé čučoriedky, černice a brusnice, ktoré lemovali celú cestu
- Spanie pod Štefánikovou Mohylou
A čo vy? Počuli ste už o SNP-čke? Láka vás jej prechod? Ak chcete o ceste pokecať, kontaktujte ma na plabodova@gmail.com.
P.S.: Ešte by som vám chcela predstaviť pani Emíliu, ktorá ma prosila, aby sa na ňu spomínalo. Ak v Kremnici stretnete drobnú 78-ročnú pani so žiarivými zelenými očami v ružovom svetri, pozdravujte ju odo mňa.