Unikátne lokomotívy a vozne z II. svetovej vojny boli dočasne uložené v starom depe aby boli neskôr zrekonštruované a vystavené v múzeu. Bohužiaľ k tomu nikdy neprišlo a preto sme sa k ním museli dostať cez ostnatý plot a kamery.

Budapešť, Maďarsko. Píše sa rok 1905 a na základe veľkého dopytu po údržbe parných lokomotív sa ešte v rámci Rakúsko – Uhorska rozhodlo o stavbe údržbového depa nazvanéhoJenő Landler járműjavító műhely volt (angl. Jenő Landler Traction Maintanance Depot, slov. Servisná dielňa Jenő Landlera). Depo sa stalo hlavnou servisnou dielňou v krajine pre rôzne typy vagónov a lokomotív na desiatky rokov. Neskôr bolo premenované naIstvántelek. Fungovalo počas 80-tich rokov maďarskej histórie, v priebehu ktorej zažilo pád rakúsko – uhorskej monarchie, okupovanie nacistami a transformáciu na socialistický štát verný ZSSR. V roku 1984 bol v Maďarsku oficiálne vyhlásený koniec pohonu vlakov parnými motormi, takže veľká časť depa ostala nevyužitá a postupne začala chátrať.

Dnes, z dakedy majestátneho depa v IV. obvode Budapešte, funguje iba malá časť. Slúži na údržbu dnešných vlakov. Druhá časť depa je opustená a chátra. Nie je ale prázdna. Do jej útrob boli odložené vzácne lokomotívy a vozne, ktoré mali byť zrekonštruované a odložené v železničnom múzeu v Budapešti. Bohužiaľ tento nápad nebol nikdy zrealizovaný a hangár v Istvántelek je pre nich poslednou zástavkou. Práve preto sme sa rozhodli vyraziť do hlavného mesta Maďarska sa pozrieť, čo ešte môžeme nájsť na tomto historicky významnom mieste.

Je nám ale jasné, že to nebude zadarmo. Z toho, čo sme našli na internete, vieme že sa občas robia oficiálne prehliadky niektorých častí depa. Nie však tých, ktoré chceme vidieť my. A už vôbec sa nám nechce na to čakať a nebodaj platiť. Vďaka kamarátom, ktorí sa už pokúsili dnu dostať vieme, že celý areál je strážený kamerami, psami a strážnou vežou. Aby to nebolo príliš jednoduché areál je celý oplotený asi 2 metrovým plotom s ostnatým drátom na vrchu.

Niektoré zdroje uvádzajú vhodné vstupné miesto na GPS súradniciach 47°33’12.1″N 19°06’11.0″E, čo je síce blízko nášho cieľového depa ale je to hlavný vstup do areálu, o ktorom máme informácie že je  dobre strážený a osvetlený. Preto sa z vlakovej stanice Istvántelek nevydávame smerom k hlavnému vchodu na sever ale mierime na juh popri železničnej trati a plote areálu. Z nadchodu vidíme prvé opustené vozne a taktiež strážnu vežu.

Postupne obchádzame areál a míňame koľaje idúce dnu cez zavretú bránu. V tomto mieste iní odvážlivci preskočili múr, pretože tu chýba časť ostnatého drátu. Nám sa to ale zdá príliš riskantné, hlavne kvôli návratu späť, keďže z druhej strany múru nie sú žiadne miesta kam vložiť nohu, tak ako z vonkajšej strany. Začínam vážne pochybovať o tom, že sa dnes dostaneme dovnútra.

Zmierujúc sa s možným neúspechom sa nachádzame na úplnom juhozápade areálu, keď kde sa vzala tu sa vzala malá diera v plote. Je pri zemi a človek sa tam ledva zmestí plazením. Chvíľu sa zamyslíme, či ideme do toho a napokon jednohlasne velíme, poďme!

Keď sa ale pozrieme na to, kde sme do areálu vstúpili (47°32’33.4″N 19°06’10.0″E) a kde sa nachádza náš cieľ, tak je jasné, že ešte nie je vyhraté. Myslím si, že všetci sme tomu tak trocha neverili, že sa dokážeme preplížiť cez takmer celý areál až na jeho severnú stranu.

Každopádne, začíname prechádzať húštinou za príjemnej ozveny štekajúcich psov. Štekot sa ale nepribližuje a je stále relatívne ďaleko, takže sme pokojní. Prvý bod váhania, či naozaj chceme ísť do toho, nastáva keď vychádzame z húštiny pri funkčných vlakoch, čakajúcich na vjazd do depa. Je to tu značne osvetlené a pri vlakoch sa pohybujú ľudia, ktorí sú za ne zodpovední. Potrebujeme prebehnúť neďaleko nich po otvorenom priestranstve a stratiť sa medzi stromami smerom na sever. Ideme do toho, prebiehame, strácame sa medzi stromami a vydychujeme si, že sme opäť bližšie.  Kamarát a kolega Lubo, si v tomto momente začal búchať dvomi paličkami o seba, asi mu táto akcia prišla nudná. Po našich zhrozených pohľadoch s tým okamžite prestal. V momente sa nachádzame pri prvých opustených súpravách a preskúmavame aj vnútro vozňov.

Naraz si ale všímame, že koľaj na ktorej sa nachádzame vedie až do hangáru, kde by malo byť to, kvôli čomu sme sem prišli. Prechádzame popri súprave a sme značne nervózni z osvetlených budov trafostanice a vrátnice hneď za súpravou. My ideme po jej druhej strane, takže nás kryje. Z týchto miest som mal pred vstupom do areálu najväčšie obavy,práve kvôli funkčnej trafostanici. V jednom momente potrebujeme prebehnúť medzi súpravami po osvetlenom a otvorenom priestore.

Začína to byť na hrane. Postupne si obzerám terén spoza vlaku, až sa vystrčím celý, aby som zistil, čo je na okolí. A v tom momente niekto z chalanov na mňa kričí, „Helmut, kamera!“. Zabieham za roh a hľadám ju pohľadom. V tom momente zbadám na rohu budovy niečo biele a hlásim pamätnú hlášku, „To nie je kamera, to je zvonček!“. V tom momente sa nikto nesmeje ale neskôr sme sa na tom príjemne zabavili. Načo by tu akože mali zvonček? No nechajme to tak … Kamera ma určite videla ale rozhodujeme sa ísť ďalej a akoby zázrakom nás nikto na otvorenom a osvetlenom priestranstve nespozoruje.

V tomto momente sme asi 50 metrov od vstupu do opusteného hangáru. Vidíme z neho trčať vozne. Ešte pred nami ale stojí posledná prekážka. Vpravo od nás, je hlavná budova depa, kde je zasvietené ako v oknách tak pred vchodom. V okolí parkujú autá a na ľavej strane je funkčný hangár, odkiaľ idú rôzne zvuky. Niečo sa tam deje. Chvíľu váhame, či toto už nie je cez hranu bezpečia ale takto blízko pred cieľom sa už neotočíme. Rýchlym krokom prechádzame smerom k opustenému hangáru až popri trčiacom vozni vchádzame pravdepodobne nespozorovane dnu.

Po vstupe dovnútra opäť zažijem jednu z mojich najobľúbenejších vecí na cestovaní. WOW moment. Otvára sa pred nami obrovská hala plná starých vozňov a lokomotív. Videl som to na fotkách sto krát ale naživo je to ešte oveľa lepšie. Neopísateľná atmosféra, neopísateľné pocity. Chceme ale nájsť tie najvzácnejšie kúsky a postupujeme ďalej.

Hangár má približne 4 – 5 radov koľajníc, sneži, rozbité sklá na streche dopĺňajú atmosféru strašidelnými zvukmi a my len občas zapneme svetlo, aby sme sa neprezradili. V tom ale nachádzame, asi najvzácnejšiu lokomotívu v tomto hangári.

Ide o parnú lokomotívu série MAV 301, ktorá bola používaná predovšetkým v rokoch 1911 – 1914 a tento kus je jedným z dvoch na svete, ktoré ešte existujú. Bohužiaľ aj tento je už na rozpadnutie a čakajú ho posledné roky jeho existencie. Ak vôbec.

Nemenej zaujímavé je to, aké vozne sú k tejto lokomotíve pripojené. Ide o vozne na nasledujúcom obrázku.

Neprídu ti ničím zaujímavé? Pozri sa na nasledujúci obrázok a skús si to spojiť dokopy.

Predpokladám, že teraz už je to jasnejšie. Podľa viacerých zdrojov práve tieto vozne slúžili nacistom počas II. svetovej vojny na prepravu maďarských židov do koncentračných táborov v Osvienčime. Podobnosť je naozaj veľká, každopádne, či sú to naozaj tieto konkrétne vozne sa už asi nikdy nedozvieme.

Veľké množstvo vozňov a lokomotív už je v dezolátnom stave. Prepadajúce sa podľahy, zničené prístupové schodiky a padajúce strechy. Pravdepodobne, všetky fotografie na internete, ktoré zachytávajú relatívne zachovalé vozne a lokomotívy sú už poriadne staré. Postupne ich preliezame a užívame si atmosféru a obdivujeme rôzne typy vozňov.

Pre viac fotografií vám odporúčam pozrieť si niektoré odkazy v referenciách. Vzhľadom na zlé poveternostné a svetelné podmienky sme moc nefotili, keďže fotiek z Istvánteleku je na internete dostatok.

Po zhliadnutí väčšiny exemplárov sa rozhodujeme odísť rovnako ako sme prišli. Pri vychádzaní z hangáru nás spozoruje jedna zamestnankyňa z okna, ale to už je neskoro. Sme na odchode. Bezpečne sa dostávame späť k autu a s neskutočným zážitkom odchádzame preč.

Ak by sa niekto z vás rozhodol ísť sa pozrieť na Istvántelek, odporúčam držať sa nasledovnej mapky, ktorá dokonale popisuje nebezpečné úseky a optimálnu trasu. Ako skúsení borci, sme ju našli až po príchode z Istvánteleku. O to väčšie dobrodružstvo to bolo.

Referencie

[1] End of the line: The rusting relics of an eerie Hungarian train graveyard, including carriages that carried Jews to their deaths at Auschwitz, http://www.dailymail.co.uk/news/article-2812432/End-line-rusting-relics-eerie-Hungarian-train-graveyard-including-carriages-carried-Jews-deaths-Auschwitz.html, 27.2.2018 23:04

[2] Istvántelek Train Yard, https://www.atlasobscura.com/places/istvantelek-train-yard, 27.2.2018 18:16

[3] Red Star Train Graveyard – Budapest, Hungary, http://www.awesomeexplorations.com/exploring-red-star-train-graveyard-budapest-hungary/, 26.2.2018 16:12

[4] The Steam Locomotive Depot of Istvántelek, https://www.youtube.com/watch?v=yZRSnSxqSwA, 28.2.2018 22:49