Pokračovani príbehu Paula Bloomfielda o tom, ako ho zlákali Západné Tatry a medvede.

Nasledujúci deň sme zobrali našu misiu „zahliadni medveďa“ naozaj vážne. Bolo to očividné nielen z Petrovho optimizmu ale aj z naplánovaného programu. So strážnikom Romanom sme sa mali stretnúť v Kôprovej doline už pred piatou ráno. Cesta bola strážená obrovským hotelom a počas prvých kilometrov viedla cez postapokalyptickú krajinu pňov. Aj táto tatranská oblasť sa stále zotavuje z ničivej búrky z roku 2004, ktorá zmietla veľkú plochu lesov, a tiež z útoku kôrovcov na drevo stromov. Chodník sa postupne rozšíril, obklopoval nás borovicový les, chlad z našich kostí rozohnalo stúpanie a posilnili sme sa čučoriedkami. Spoločnosť nám robili šedozelené lišajníky, zhodené parohy, dvojtónové spevy kukučiek a trilkujúce orešnice. Na horskej plošine sa nám naskytli nádherné výhľady, ktoré nám zobrali dych hneď potom, ako sme ho konečne opäť nabrali. Na jednej strane tmavá ihličnatá Kôprova dolina, na druhej, južnej, jedna z dominánt Tatier, vrch špecifického tvaru – Kriváň (2494 m.n.m.).

Počas tohto rezkého májového rána sa medvede nemali chuť socializovať, no Roman zrazu ukázal na skupinku bucľatých rohatých tvorov, ktoré sa pásli povyše nás. „Kamzík tatranský,“ vysvetlil Peter. „Náš ohrozený druh, huňatejší a objemnejší ako jeho alpský bratranec.“

Za hvizdu svišťov sme pokračovali Turkovou dolinou, kde sme natrafili na známky života v podobe exkrementov. Roman nám oznámil, že sme prišli v akomsi medzidobí, kedy sa medvede kŕmia všetkým možným, čo nájdu. Na začiatku jari, keď sa prebudia zo zimného spánku, pochutnávajú si hlavne na devätsile bielom, kvete plnom vitamínov. Neskôr v lete im zas šmakujú čučoriedky bohaté na cukor, dôležitý pred zimnou hibernáciou. Výkaly sme skúmali ako profesionálni detektívi. Vo vlčom sme identifikovali kosti a chlpy a z medvedieho zas trčali kusy kopyta. „Vlci pravdepodobne zabili jeleňa a medveď potom našiel telo,“ myslel si Roman.

Po štyroch hodinách sme začali zostupovať lesom, hovorili sme len potichúčky, zrazu sme začuli prasknutie konára a… MEDVEĎ! Ďalšie šuchoty, hrmoty, záblesk huňatej hnedej kožušiny a charakteristická ťarbavá chôdza. Vykračoval si len 50 krokov od nás, vydal sa dolu svahom a zmizol v tieni lesa. „Mladý muž,“ poznamenal Roman, „asi 5 rokov“. Na medvedie pomery nebol moc veľký, ale v tej situácii veľkosť pre mňa veru nehrala žiadnu rolu.

Pozorovanie medveďov je trochu ako čínske jedlo: keď ho máte, nesmierne si ho užívate, ale netrvá dlho, kým by ste si dali ďalšiu porciu. Počas nasledujúcich dvoch dní sme sa snažili si ale užívať turistiku, výhľady a ostatné krásy, ktoré nám ponúkala tatranská príroda.

Jedno ráno sa Roman, pri prechádzaní Tomanovou dolinou, pozastavil pri staršej borovici, kde našiel odlúpený vyše dvojmetrový kus kôry. Peter nám vysvetlil, že medvede zubami odtrhávajú kôru a trú si o ňu chrbty, aby si udržali peknú srsť a vôňu. Peter sa venuje ochrane a monitorovaniu medveďov, ktoré tiež ovplyvnila katastrofa v roku 2004. Tým, že prakticky prišli o časť svojho teritória, zostali zmätené a viackrát sa zatúlali do obývaných oblastí. Niektorí poľovníci ich pod zámienkou ochrany spoločnosti  chcú loviť.

Počas posledného večera sa pekne vyčasilo, zlatisté slnečné lúče dopadali na skalnaté hrebene hôr. Roman nám radil, aby sme pred tým, ako vytiahneme ďalekohľady, najprv pozorovali na lúkach pohyb. Skaly a kríky v diaľke totiž môžu milne pripomínať medvede.

Len pár minút potom, ako sme sa vydali Tichou dolinou, rozžiarili sa mi oči! Vysoko nad nami sa objavil veľký čierny samec (nad 200 kg). Z lesa sa vynorila aj mama medvedica s dvoma drobcami a pásli sa, až kým sme nepripravili naše ďalekohľady. Nakoniec sa na párty dostavil aj ďalší mladý muž.  V priebehu hodiny sa naša skupinka strojnásobila. Škoda, že sa naše stretnutie neodohralo vo väčšej blízkosti.

Bohužiaľ, o pár dní na to mi Peter povedal smutnú správu, že za neďalekou dedinou bola zastrelená matka s mláďatami. Peter a Roman sa organizovaním takýchto výletov snažia zvýšiť povedomie o problematike ohrozenia medveďov  a získať finančné prostriedky pre ich lepšiu budúcnosť na Slovensku. Všetci sa nad tým môžeme aspoň zamyslieť…

Príbeh v originály nájdete tu.

fotografie sú ilustračné