Poznáte tie srdcervúce cestovateľské reči o tom, ako sa  na všetky navštívené krásne miesta ešte určite vrátime? Keď  nastane takáto debata, prebúdza sa vo mne neohrozený cynik. Či  skôr realista? Totižto… nevrátime. Svet je príliš veľký a život príliš krátky na to, aby som sa predsa niekam dokola vracala a radšej uvidím niečo iné. Už napríklad nepôjdem do (doslova) dychberúceho modrého domu „La Casa Azul“ Fridy Kahlo v Mexiku, ani do starobylého Machu Picchu a pravdepodobne ani na obrovský ľadovec Vatnajökull na Islande.

Gruzínsko je však výnimkou. Je zatiaľ jedinou zemou, do ktorej som sa chcela vrátiť kvôli krajine ako takej. Po tom, čo mi po prvýkrát pri krátkej štvordňovej návšteve učarovalo svojou prírodou, klímou, chudobou a zároveň skromnosťou a pohostinnosťou jeho obyvateľov, a tiež minimom turistov. Pre nás, Slovákov, ide o ľahko a lacno dostupnú destináciu, ktorá je zaujímavá v každom ročnom období. Na jar láka zelenými a rozkvitnutými scenériami, na jeseň zas farebnými brezovými lesmi a vyprahnutými stepami, v lete kúpaním sa v Čiernom mori a v zime lyžovačkou na vrcholoch Kaukazu.

Tentokrát mi prišiel do cesty jesenný variant a so svojou neschopnosťou prispôsobovať sa iným som to riskla a vybrala sa na dvojtýždňové off-roadové dobrodružstvo s cestovateľom a spevákom z kapely Slobodná Európa Whiskym a.k.a. „Wedúckom“ zájazdu a partičkou ďalších 10 neznámych ľudí.

GRUZÍNSKO? KDE TO VLASTNE JE?

Gruzínsko (republika), v miestnom jazyku Sakartvelo საქართველო je neveľkou (69 700 km²) krajinou na pomedzí Eurázie. Leží severne od Turecka, Arménska a Azerbajdžanu a južne pod Ruskom. To Gruzínsku vyzoblo separatistické autonómne územia – aktuálne hovoríme o Abcházsku na severozápade  a Južnom Osetsku, rozprestierajúcom sa v strede krajiny pri hranici s Ruskom. Živé konflikty našťastie medzi nimi teraz neprebiehajú. Oblasti sú niektorými štátmi uznané za nezávislé republiky, v oboch je oficiálnou menou ruský rubeľ.

Hlavné mesto Gruzínska sa volá Tbilisi, so svojím námestím slobody, zašitými uličkami, sochou matky Gruzie, týčiacou sa nad mestom, hneď vedľa pevnosti Narikala, z ktorej si môžete užiť výhľady na kaňon rieky Kura (Mtsvari), zastavaný farebnými domami, ktoré vyzerajú, že sa už-už zrútia do vody. Keď sa lepšie nadýchnete, doľahne vám do nosových dierok pach síry z tehlových kopúl kúpeľov Abanotubani. V metropole ortodoxnej kresťanskej krajiny nájdete napríklad aj unikátnu mešitu, v  ktorej sa sunniti a šiiti tolerujú a pekne spolu modlia.

Pri pohľade na staré mesto vám zrak potiahne moderná štvrť, v ktorej vás k budove divadla, pripomínajúcej dva lietadlové výfuky, privedie most Mieru, zakrytý strechou, pripomínajúcou ulitu akéhosi morského lastúrnika, svetielkujúceho v tme. Poprechádzať sa tu môžete v novom vypiplanom bezduchom parku. Už v Tbilisi tak zažijete pre Gruzínsko veľmi príznačné kontrasty.

KRAJINA PLNÁ KONTRASTOV.

Kontrasty v Gruzínsku cítiť aj pri otázke kontinentálnej identity. Klíma i mentalita ľudí pripomína Áziu, Gruzínci sa však cítia skôr európsky a radi by sa stali súčasťou Európskej únie. Bez ruského súhlasu to však vraj nepôjde… Pomixované to majú Gruzínci napríklad aj na tanieroch, kedy vám čerstvú zeleninu dochutia silno proeurópskym kôprom kombinovaným spolu s exotickým koriandrom. Čo sa kontrastov týka, fascinujúce je mesto Batumi, v centre ktorého sa bez ostychu stretáva šedivá socialistická minulosť s exhibicionistickou potrebou zdieľania novonadobudnutého majetku. Miestni architekti sa pravdepodobne riadia premisou: „Čím viac, tým viac.“

Nájdete tu staré ošarpané paneláky obklopené modernými gýčovitými budovami dekorovanými zlatom a vysvietenými ako na diskotéke v dajakej slovenskej dedine. V jeden moment sa prechádzate po ohučanej a všetkými farbami hrajúcej batumskej promenáde pozdĺž Čierneho mora, no po chvíľke cesty autom sa ocitnete v zapadnutej  dedinke, kde sa vehementne dohadujete s kravkami rozpŕchnutými na ceste o tom, kto z vás má prednosť.

Po pár hodinách cesty a prechode nespevnenými serpentínami cez trojtisícové sedlo dôjdete zas do inej dediny, kde domy drží pokope sila vôle lokálnej bridlice a odhodlanie miestneho „správcu“, ktorý sa počas leta stará o zachovanie pôvodného koloritu tohto miesta a zvyšok roka trávi v New Yorku s rodinou. A New Yorkom nemyslím dajakú vedľajšiu gruzínsku samotu s prevzatým názvom americkej metropoly. Kontrasty.

VINO PIJEŠ? 

Pozdrav a ďakujem v gruzínčine, pár slov z ruštiny, slovenčina s ruským prízvukom a samozrejme ruky-nohy na dorozumievanie sa s konverzácie chtivými domácimi úplne stačia. Pomery sa v Gruzínsku pomaly menia, pri prvej návšteve pred 4 rokmi sme dostali do ruky víno hneď na letisku a ďalšie v prvej maršrutke (miestnom minibuse). Tentoraz som si musela počkať až do hotela. V maršrutke sa zachovala aspoň hlasná muzika a rozvoľnený štýl jazdenia šoférov, pri ktorom platí pravidlo: „Kto viac trúbi, môže viac ísť.“ Gruzínsko je totiž krajinou s dlhoročnou vinárskou tradíciou, vinič sa tu vraj pestoval už pred 5000 rokmi. Domáce červené mi majiteľ hotela nalial z 10 litrového podpultového plastového demižónu. Takého, v akom sa u nás predáva olej. Malo veru poriadne grády a po tom, ako mi začal dychtivo ukazovať videá miestnej sesterskej kapely na youtubku, nosiť mi papučky a chytať ma okolo pliecok, som sa radšej z jeho spoločnosti vyparila.

To, či piješ, býva Gruzínsku prvou otázkou hneď po pozdrave. A niekedy aj pred ním. V ponuke mávajú okrem domáceho vína tiež čaču – pálenku z vínnych výliskov. Stane sa vám pokojne aj to, že vám nalejú pohraničiari, strážcovia chrámov alebo pastieri vo výške 2500 m.n.m., a keď ako šofér odmietnete (v Gruzínsku je prekvpaivo nulová tolerancia alkoholu za volantom), počastujú vás úprimne prekvapenou reakciou: „Ty nepijeeš??“ Niet sa čomu čudovať, že o pár metrov ďalej narazíte pri krajnici na pomník 4 mladíkov, ktorí podgurážení zleteli autom dolu svahom. Pri pomníku nechýba stôl s lavicami a fľaša čače. Gruzínci totiž zvyknú na zosnulých spomínať vo veľkom štýle – spoločne, veselo, s horami jedla a samozrejme, pálenkou. Proslulý je tiež gruzínsky koňak, ale to skôr medzi fajnšmekermi, domáci ho až tak piť nezvyknú. Dám ruku do ohňa za to, že z pohľadu západnej medicíny by bol takmer každý Gruzínec diagnostikovaný ako alkoholik. Niekedy totiž vypijú aj 5 litrov vína za večer, a pokiaľ by s tým prestali, určite by sa dostavili abstinenčné príznaky.

ALKOHOL, DRUŽNOSŤ A JEDLO. OPÄŤ A FURT.

V Gruzínsku si zvyknú usporadúvať taký veľký čurbes s názvom Supra. Bohužiaľ sa mi nepodarilo zažiť echt Supru, ale aspoň takú jej malú napodobeninu v Tbiliskom pivnom bare áno. Role Tamadu, resp. akéhosi starejšiho alebo „vedúceho“ Supry sa v krčme chopil jeden z čašníkov, ktorý sa výnimočne nepodobal na žiadnu filmovú hviezdu. Inak tam obsluhoval dvojník Johnyho Depa a zavítal tam tiež pánko nápadne podobný Elijahovi Woodovi, ktorého sestra žije v Banskej Bystrici. On však ešte na Slovensku nikdy nebol. A tak som mu prikázala, aby prišiel. Nenásilná patriotka.

Hodinový Tamada predniesol prípitok v duchu túžby po gruzínsko-slovenskom priateľstve. Na prípitok nalial, ako inak, domáci, avšak netypický, banánový likér. Na naozajstnej Supre sa zíde okolo jedného stola, prehýbajúceho sa pod ťarchou jedla a pitia, veľa Gruzíncov a Tamada dookola celú noc prednáša prípitky na rôzne témy. Spomína v nich ľudí, krajinu, svätých, zosnulých, lásku, mier a pod. Hovorí príbehy aj vtipy, no zamýšľa sa aj nad vážnymi filozofickými a politickými témami. Keď chcete ísť cikať, musíte si od neho vypýtať povolenie a keď nechcete piť, musíte si zas vymyslieť chorobu. Malá rada: Voľte cirhózu pečene, tehotenstvo nie vždy zaberá!

Gruzínci by sa do prudko individualistického západného spôsobu života moc nehodili. Sú totiž otvorení, zvedaví, družní, komunikatívni a hranice ich intímnej zóny sú oveľa bližšie k telu ako u nás. Kultúrne rozdiely krásne vidieť v spôsobe stolovania. Keď jedia, jedia totiž spolu, nie vedľa seba. Na stôl sa nanosia všakovaké jedlá na  väčších tanieroch, pred sebou má každý len menší tanier a naberá si z toho, z čoho chce. Už len takáto maličkosť podnecuje sociálne interakcie a dialóg, keď ti niekto musí niečo podať z opačného konca stola. Pekné. Funguje to takto však aj v reštauráciách, v ktorých čašníci nechápu, že každý chce platiť sám za seba, a že by mali hlavné chody doniesť naraz, lebo ak tak neurobia, niekto bude musieť na iného čakať, vychladne mu jedlo alebo bude jesť sám. Hierarchiu v podávaní objednaných chodov sa mi však pochopiť nepodarilo. Hranolky prišli na stôl zásadne posledné.

Gruzínske jedlo je kapitolou samou o sebe. Jedia veľa chleba, buď „čistého“ puri, alebo ho kadečím plnia a menia jeho tvar. Proces pečenia puri bol pre mňa jedným z najlepších gruzínskych zážitkov. Z cesta totiž vytvarujú kruh, elipsu s ostrými koncami (oko??) alebo čosi podlhovasté, čo pricapia na stenu tradičných kamenných pecí v tvare otvoreného valca, stojacich hoc aj v strede miestnosti. Na dne pece horí oheň alebo v modernej verzii cievka. Chlieb sa tu spokojne upečie a popierajúc fyzikálne zákony zo stien pece nespadne. Pekári ho dokonca musia loviť takými dlhými kliešťami a častokrát lezú do pece tak hlboko, že čakáte, že sa vynoria s horiacou hlavou ako zlodej Harry vo filme Sám doma, keď ho obšľahla spájkovacia lampa.

V pekárňach či na trhoch zistíte, že Gruzínci sa na hygienu nehrajú. V Kutaisi sme objavili pekárničku neďaleko hotela na základe toho, že sa všetci akosi divne prikŕčali k zemi a odchádzali s rukami plnými chleba. Okienka vedúce do neveľkých pivničných priestorov nás spojili s pekárom pobafkujúcim cigaretu. Pozval nás „dolu“. Malú ošumelú kuticu dekorovala ikona sv. Georga, patróna Gruzínska, umiestnená na stene hneď vedľa plagátu nahej ňadernej panej. Zvyšok interiéru pozostával z pece, jednoduchej drevenej police na chleby a zatuchnutých zvyškov kávy povaľujúcich sa v špinavých šálkach. Do pekárne sa prášilo rovno z chodníka a teplý chlieb vám zabalili do použitého kancelárskeho alebo novinového papiera. Beztak som ten puri jedla a hľa! tu som. Chlieb je lacný, tak aby bol dostupný pre bežných chudobnejších obyvateľov. Napriek tomu, že veľa nemajú, vo svojej skromnosti ani neprijímajú, skôr dávajú. Vydajú vám vždy do posledného centa a keď si drobné späť predsa len nevezmete, aspoň 10x sa poďakujú, prihodia vám nejaké to ovocko alebo orechy navyše, prípadne sa od dojatia rozplačú.

Gruzínske paradajky sme bez ostychu nominovali za tie najlepšie na svete. Ďalej tu nájdete napríklad čosi, čo som pracovne nazvala „vegánske klobásy“, poniektorí ich tiež volajú „erotické pomôcky na jedenie“ 🙂 Oficiálny názov znie „churchkhela“, ktorú tvoria vlašské alebo lieskové orechy navlečené na šnúrke, obalené v lepkavom vývare „tatara“ pripravenom z odvaru múky, cukru a šťavy z hrozna. Čurčchelám sa pridávajú rôzne ovocné príchute. Perfektné sú tiež „khinkali“, akási variácia pirohov v tvare zakrúteného mešca, plneného mäsom, syrom, zemiakmi či hubami. Khinkali sa tradične jedia rukami a na ich správnu konzumáciu existuje špeciálny návod. Najprv sa do cesta vyhryzne dierka, ktorou sa vysŕkne šťava, potom sa zje zvyšok mešca, naraz!, avšak okrem vršku. Ten sa položí na tanier, aby sa vedelo, kto koľko kusov zjedol. Vegetariánov očaria variácie zeleninových šalátov, mäsožravcov zas mastný šašlik či ostri, podobné guľášu. Na vrchol gastro zážitkov sa však vyšplhal autentický rybí trh, kde sme si kúpili čerstvé ryby, krevety, mušle a ďalšie morské obludky a vedľa v reštaurácii sme si ich nechali pripraviť na grile.

ORTODOXNÍ NO ÚPRIMNÍ.

A viete čo? Gruzínci spolu jedia dokonca aj v kostole. Aj pokiaľ ste neveriaci, gruzínskym kláštorom a kostolom sa pri návšteve krajiny nevyhnete. Pravdepodobne si v nich beztak nájdete niečo srdcu blízke. Či už to bude dýchajúca história, starobylá architektúra alebo energia, ktorú v nich cítiť. Gruzínsko spolu s Arménskom sú prvými krajinami, v ktorých bolo kresťanstvo prijaté za štátne náboženstvo. V Gruzínsku sa tak stalo v roku 326 n.l. Kresťanstvo priniesla ho do krajiny sv. Nino, dcéra rímskeho generála. Nájdete tu kostol s jej hrobom i s krížom z vínnej révy, ktorý sama vyrobila a zviazala svojimi vlasmi. Práve preto, že vínna réva je mäkká, kríž trochu ovisol a býva tak stvárňovaný dodnes.

Navštívili sme kláštor Davida Garedžu zo 6. storočia na pomedzí hranice s Azerbajdžanom, s pôvodnými ošarpanými freskami a začmudenými stenami kaplnky. Architektonicky sú zaujímavé staré kláštory vytesané v skalách a vymozaikované klenbové stropy. Neviem si pomôcť, ale v slovenských kostoloch cítim úzkosť a mechanickosť. V kláštoroch v Gruzínsku vnímam  živú a úprimnú vieru. Veriaci bozkávajú ikony svätých, pokorne si pred nimi kľakajú, zapaľujú sviečky, mädlia sakrálne symboly v rukách a nepokukávajú hodnotiaco po vás a po iných ľuďoch. Po bohoslužbe v tretej najväčšej pravoslávnej katedrále na svete, Katedrále sv. trojice Tsminda Sameba v hlavnom meste, kňaz pokropil ľudí svätenou vodou a rozdal im kopu jedla: chlieb puri, hrozno a sušienky a všetci sa spokojne spoločne najedli a podelili sa aj so žobrákmi pred kostolom.

ĽADOVÉ PÄŤTISÍCOVKY AJ VYPRAHNUTÉ STEPY.

Okrem množstva jedla, prúdov alkoholu, pohostinných ľudí a architektonických kontrastov, láka Gruzínsko samozrejme Kaukazom. Chladnými ľadovcovými štítmi, brezovými lesmi, na jeseň hrajúcimi výraznými teplými farbami, láňami kvetov a opustenými turistickými chodníkmi,  na ktorých bez čakačky v rade na vrchol budete mať šancu užiť si prepojenie s prírodou a pokorné uvedomenie si svojej malosti vo svete. Do Gruzínskej divočiny lákajú nielen kaukazské scenérie a zimné lyžovačky, ale aj rozmanitý ráz krajiny tvorený stepami, v ktorých žijú hady, leguány supy aj korytnačky, tyrkysovomodré jazerá zašité hlboko v lese, kláštory a skromné izolované obydlia, vybudované na miestach, kde sa ani líškam nechce dávať dobrú noc.

V Gruzínsku je cestovanie pestré, intenzívne a budete mať pocit, že ste tam oveľa dlhšie ako v skutočnosti. Často vám tiež napadnú otázky: „Ako môže niekto žiť na takomto mieste, uprostred stepi, s ťažko dostupnou vodou?“, Čo motivuje mníchov k izolácii v obydliach vytesaných do pieskovca vysoko v horách?“, „Prečo si chudobní ľudia nechcú zobrať ani pár drobných navyše?“  Keď Gruzínsko navštívite, možno odpovede nájdete. Mne sa to zatiaľ nepodarilo.

Za úžasné fotky ďakujem Martinovi Žilkovi a pripájam fotogalériu.