BIZZAR #9: Elfovia

Niekde som sa dočítala, že asi 70% Islanďanov reálne verí v Elfov, a že je nemiestne o tomto ich presvedčení pochybovať či si z neho robiť srandu. Nemiestne asi tak, ako  verejne tvrdiť, že islandské kone pripomínajú poníky. K pôvodu Elfov sa viažu najčastejšie dva príbehy. Prvý hovorí, že tzv. Huldufólkovia sú pôvodom špinavé deti Adama a Evy, ktoré Eva nestihla okúpať predtým, ako ich prišiel navštíviť Boh a skryla ich tak, aby ich nevidel. On potom rozhodol, že keď boli skryté pred ním, budú skryté aj pred zrakmi ľudí. Druhý príbeh popisuje Huldufólkov ako pôvodných obyvateľov pekla, ktorí zastávali voči Luciferovi a jeho padlým anjelom iba neutrálny, nie obdivovačný, postoj. Boli preto vyhostení a odsúdení na život v skalách mimo dohľadu ľudí. Niektorí vybraní šťastlivci ich však podľa povesti môžu zahliadnuť. Bývalý islandský prezident Ólafur Ragnar Grímsson povedal, že starí Islanďania, keďže ich bolo veľmi málo,  si pomyselne zdvojili populáciu ostrova vymýšľaním príbehov o Elfoch a vílach. Pýtala som sa na Elfov jedného Islanďana, bývalého pilota, pána na dôchodku, šoféra prvého islandského stopu, ktorý ma nabral na ceste zo Západných fjordov. Pousmial sa popod pomyselný fúz a vysvetlil, že to nie je pravda, že to je len zábavka pre turistov. Tento pán ma napríklad aj vyviedol z omylu, že všetci Islanďania musia mať autá so 4×4 pohonom. Viezol ma v akomsi starom smradľavom rozheganom prdítku, ktorého značku (a dokonca ani farbu) si nepamätám. Hovoril, že kedysi mal 4×4 auto, ale nepoužíval ho. Nuž, asi málo jazdil do vnútrozemia, kde sa dostanete po tzv. F-cestách len so štvorkolkou. Na mini domčeky pre Elfov a víly sme natrafili práve na Západných fjordoch.

Predsa len ich niektoré rodiny zvyknú stavať vo svojich záhradách, pre prípad, že by Elfovia prišli na návštevu. Aby mali kde svoje strapaté hlavy zložiť. Niekedy vyzerajú ako repliky reálnych domov. Minule som zas stopla asi 60 ročného pána z Nemecka, ktorý navštívil Island už piatykrát vo vlastnom Land Roveri a za podmazu soundtracku z Pána Prsteňov mi tvrdil, že Elfovia existujú, a že ich dokonca videl. Skôr ako som mu zadelila nálepku nezaliečenej schizofrénie mi našťastie stihol vysvetliť, že machovitý reliéf krajiny na ceste z Kirkjubaejarklausturu (na dopravných značkách sa píše tento romantický názov cez pomlčku) do NP Skaftafell pripomína stáda oviec a niekedy medzi nimi vidieť vyššiu skalu porastenú trávou na vrchu – tj. vlasatého elfského pastiera. Jedného mi aj ukázal a buď sme zdieľali spoločný blud alebo tam naozaj bol!

BIZZAR #10: Islandština

Nemáte veľmi v obľube nemčinu či maďarčinu? Lahoda jahoda pre uši v porovnaní s touto severskou mordou. Bohužiaľ, Islanďania v rádiu veľmi radi rozprávajú a keď sa chcete dostať k pesničke, pekných pár minút preklikávate stanice. Učili ste sa predlho vysloviť anglické „th“? V islandštine má jemu podobnú výslovnosť hneď niekoľko písmen, s drobnými rozdielmi, kedy máte jazyk pred zubami, za zubami, medzi zubami, nad zubami, pod zubami… A spomínate na erupciu sopky Eyafjallajökull v roku 2010, kvôli ktorej bolo zrušených mnoho európskych letov? Jej názov je obľúbeným slovom Islanďanov pre uchechtávanie sa na bezradných turistoch. Tak poďme na to! A pekne nahlas: EeeJA-FJAaaTLA-JOKUTfffL , v preklade ostrov-hora-ľadovec. Islandská speváčka Eliza Geirsdottir Newman zložila o tejto výslovnosti dokonca pesničku. S názvami si na Islande jazyk síce dochriamete, ale na druhej strane drvivá väčšina Islanďanov hovorí veľmi dobre po anglicky. Myslím si že tak 329 000 obyvateľovo určite. A zvyšnú tisícku predstavujú nemluvňatá. Raz ma viezla pani s troma deťmi a jej 12 ročná dcéra ma so svojou angličtinou schovala veľmi rýchlo do vrecka. Dozvedela som sa, že ide hrať futbalový turnaj na malý ostrov Vestmannaeyjar, ležiaci južne od Islandu, že má rada Eurovision a zvieratá, ponúkla ma tradičnou sušenou rybou a vyzvedala, či mám frajera, koťuha malá. Dostala som pozvanie ísť na ostrov s nimi, lebo mali voľný lístok na trajekt pre manžela, ktorý nakoniec musel zostať doma. Islanďania sú aj napriek všeobecne rozšírenému hejtu voči turistom v osobnom kontakte väčšinou veľmi milí. V porovnaní so slovenskou náturou mi prídu kus otvorenejší, uvoľnenejší, menej úzkostní, sebavedomejší a spokojnejší.

BIZZAR #11 : Turistické značenie

Uznávam, som rozmaznaná slovenským a českým perfektným turistickým značením. Áno, máme veľkú výhodu – stromy, máme kam značky umiestniť. Prečo ale Islanďania dokážu niektoré trasy označiť pekne, veľkými viditeľnými kovovými žltými kolíčiskami, ktoré pre zmenu stoja na jednom mieste a dajú sa zazrieť aj  v hmle, a na niektorých, obyčajne červených trasách sa tristokrát stratíte a niekedy sa musíte predsa len úplne vrátiť, lebo úbohý drevený (zas to drevo??) 50 centimetrový kolík je zapadnutý snehom alebo odfúknutý kdesi v Tramtárii, alebo ho na trasu pre istotu vôbec nedali, som nepoňala. Prípadne na rovinke natrafíte na kolík každých 5 metrov, ale na kopci, šmýkajúcich sa šutroch, hmlou zaliatych spádoch alebo štyristopäť číhajúcich ramien rieky,  pričom netušíte, ktoré musíte prebrodiť, aby ste zostali na správnej ceste, si ich môžete len zbožne priať.

BIZZAR #12: Útočné prerastené lastovičky a krvilačné kone

Keď som pri tých zveroch, jednou výhodou Islandu je, že keď sa nachádzate sami v strede ničoho, nemusíte panikáriť z medveďov, vlkov, diviakov ani vlastne zo zvery ako takej. Terénovce síce stretnete, to je isté, tie sú všade od ciest, cez lúky, zelené kopce až po polia lávových šutrov a snehové pláne. Ovce ale predsa nie sú dôvod na paniku. Horšie je práveže, keď sa ocitnete nachvíľu bez oviec, bez riek a vodopádov, bez vetra, proste bez čohokoľvek, čo by vydávalo zvuk. Len vy, vaša myseľ, kopce, sopka a desivé podkožné ticho prenikajúce až do špiku kosti. Tak všaderozliehajúce sa ticho, ktorého sila a rozsah sa ani nedá opísať… Ale iné som chcela. Hneď po ovciach sú najčastejšími stvoreniami z ríše zvierat na Islande kone. Keď sú za plotom, vyzerajú ako rozkošné poloponíky s hustými hrivami vlajúcimi v rytme vetra. Akonáhle vám však desiatka poloponíkov stojí zrazu v ceste z práce a musíte prejsť okolo nich, pričom ich obľúbená činnosť je pritlačiť vás k stene a obňuchať, či náhodou nemáte nejaké jedlo, nie je už taká prča!

V čase čakania na malé, tak koncom mája, zas na vás útočia vtáky pripomínajúce prerastené biele lastovičky. Škriekajú, idú po hlave a radi na vás v preventívnej obrane upustia obsah svojich čriev, pričom turisti sa tom z bezpečia svojich áut radi na tom zabávajú.

BIZZAR #13: Islandská vláda

Island je krajina, kde vznikol v r. 930 prvý parlament na svete. Dnes sa volá Alþingi a sídli v Reykjaviku. V minulosti išlo o zhromaždenie ľudí v NP Þingvellir, na mieste, kde sa stretáva Euroázijská a Severoamerická tektonická platňa. V súčasnosti je témou číslo jedna v krajine rozpad vládnej koalície a predčasné voľby. Rozpad vlády, nič zvláštne, ten sme predsa zvládli aj na Slovensku, kde je bizarnosť há?, pýtate sa asi. Dôvodom rozpadu vlády bola totiž strata dôvery jednej zo strán v premiéra, nakoľko sa jeho otec mal pokúsiť pomôcť očistiť meno muža odsúdeného za zneužívanie svojej nevlastnej dcéry. Napísal mu údajne odporúčací list, ktorý mu mal dopomôcť získať späť svoje občianske práva.

BIZZAR #14: Niečo ako Tinder

Poznáte aplikáciu Tinder? Ja síce prakticky nie, ale malo by ísť o zoznamkovú aplikáciu, ktorá vám vyhľadá ľudí vo vašej blízkosti, jedným ťahom palcom odpravíte fotku potenciálnej či potenciálneho doľava alebo doprava – podľa toho či sa vám páči alebo nie, a keď sa na vzájomných sympatiách zhodnete, vymení vám aplikácia kontakty. Na Islande, pretože je tu málo ľudí, funguje podobne aplikácia, ktorá Islanďanom vygeneruje, či existuje medzi ním a  vybranou osobou nejaký príbuzenský vzťah. Zaujímavé je, že sa zdá, že čím menší výber, tým fungujúcejšie vzťahy. Islanďania sú totiž dosť rodinne založení, sobášia sa a majú deti v  mladom veku a veľa voľného času venujú svojim rodinám.

BIZZAR #15: Festival UXI´95

Píše sa august, rok 1995, v malom mestečku Kirkjubajarklaustur na juhu ostrova sa má konať veľká vec, medzinárodný festival UXI s účasťou interpretov ako Björk, Uderworld, či Prodigy. Párty vraj dopadla tak, že sa mládež z polky ostrova strašne dopila a dofetovala, festival tak rýchlo ako začal, aj skončil a v Kirkjubajarklausture sa doteraz boja zorganizovať aj obyčajné mestské slávnosti.

BIZZAR #16: Ananás na pizzi. Já eða nei?

Keďže spomínané sopky a vlny zostávajú našťastie väčšinu času v kľude a vražda sa stane raz za uhorský rok, je na Islande taká nuda, že sa na internetoch 2 týždne diskutuje o tom, či islandský prezident zakáže alebo nezakáže podávať v reštauráciách pizzu s ananásom. Guðni Th. Jóhannesson by ju totiž vraj najradšej zakázal, no nemá na to, smoliar jeden, právomoc. Toť výsledok kauzy, ktorú svojou otázkou o ananáse rozpútal stredoškolský študent v meste Akureyri. Ananás na pizzi dokáže vraj rozdeliť spoločnosť na milovníkov a hejterov. Mimochodom, ananás na pizzi je mňamka. Poďme sa o tom baviť. Má to zmysel. Guðni však skôr odporúča morské plody. Ja odporúčam radšej lobster soup (polievku z homárov) v dedinkách na juhozápade, ktoré sú reštauráciami s langustovitými vychýrené. Prvou z nich je Eyrarbakki, kde sa nachádza aj jedno z dvoch islandských väzení.

Reštaurácia je tu trošku moc červená a preromantikovaná, ale môžete si v nej dať okrem spomínanej polievky či famóznych lobster cestovín aj drink so sofistikovaným názvom „Sex on the black sand beach“ a po drinku, keďže je to prioceánske miesto, kľudne aj na reálnej pláži na čiernom piesku. Tou druhou je dedinka Stokkseyri, kde si v námornícky ladenej reštaurácii môžete vylúpať osmažené langusty a zaklincovať to fakt chutným koláčiskom mega rozmerov. Asi porcie pre Vikingov. Okrem dobrého jedla nájdete v dedinách aj múzeum duchov a expozíciu vypreparovaných zvierat, ktorej ja síce fanúšik nie som, no majiteľ a zároveň sprievodca múzea zvieratá takmer všetky ulovil sám. Pýši sa trofejami nielen z Islandu a Grónska, ale napríklad aj Afriky.

O islandských bizarnostiach by sa dali písať ešte dlhé state. O autobusoch uviaznutých v riekach, o odfúknutých dverách, obkusaných autách a odplavených mostoch, o takmer vybuchnutých sopkách, o jedení Puffinov, koňov a veľrýb, o havranoch na ľadovci, o stanoch postavených v jarku, v snehu či na útese, o automatickom nevydávaní drobných v autobusoch, o deťoch hrajúcich sa na cintoríne, o neexistujúcich priezviskách a telefónnom zozname zoradeného podľa mien či o sprche vedľa cesty. Príďte vyskúšať!