Zdá sa mi, že sa s Islandom za posledné obdobie roztrhlo vrece. Veľa ľudí sem chodí, často opakovane, na výlet, po fotky či privyrobiť si. Na internetoch pribúdajú články, blogy, cestovateľské posty, tipy, triky. Keď trochu pohľadáte, pričom sa nemusíte ani veľmi snažiť, dočítate sa všetko, čo potrebujete, bez problémov v slovenčine alebo češtine. Rozhodla som sa preto pozrieť na Island trochu z inej perspektívy a rozpoviem vám krátke príbehy o tom, ako sa na Islande žije, stopuje, čo všetko sa počas ciest môžete dozvedieť, o tom, čo sa rozoberá v islandských médiách, no hlavne o tom, čo je tu iné, pre mňa zvláštne, a pri čom mi rozum niekedy zastáva. Na úvod ale predsa len pár ukotvujúcich slov. Island je severský ostrov. Obmýva ho Severný ľadový oceán (Grónske more) a Atlantický oceán (Severné more) a obýva ho niečo cez 330 tis. obyvateľov. Podľa údajov z roku 2005 hustota zaľudnenia dosahuje 2,9 obyvateľa na km². Pre porovnanie, na Slovensku to bolo 111,1 obyvateľa/km². S istou nadsázkou teda možno povedať, že okrem väčších miest, ako je to hlavné – Reykjavik na západe a druhé najväčšie Akureyri na severe, je Island takmer ľudoprázdny. To je jeden z dôvodov, prečo fungovanie na Islande vyzerá inak ako u nás v strednej Európe. Rozdielov je veľa, pre domácich sú niektoré prirodzené, no na mnohých z nich sa, našťastie, sami dobre bavia.

BIZZAR #1: Postrachy ciest

Island je jednou z najbezpečnejších krajín na svete. Nekradne sa tu, aj keď.. už sa začína. Príval turistov dokonca primäl Islanďanov zaviesť do niektorých obchodov tabuľky, kde ich prosia, aby si tovar nebrali bez zaplatenia. Deje sa tu len málo násilných zločinov a vrážd. Pred pár mesiacmi bola zavraždená mladá dievčina, nie však domácimi, ale grónskymi rybármi. V médiách sa to riešilo hádam dlhšie ako komplex Bonaparte. Myslím si, že najviac tragických koncov tu ale nespôsobujú sopky ani prívalové vraždiace vlny. Sú to dopravné nehody. Pár kilometrov za Reykjavikom nájdete biblboard s počtom smrteľných obetí dopravných nehôd za daný rok. Pred niekoľkými týždňami na ňom stálo číslo 8. Za viac ako pol roka celkom dobrá bilancia. Najväčšiu patáliu islandských ciest predstavujú vytupené ovečky, ktorých obľúbenou voľnočasovou aktivitou je hľadať dieru v plote a zásadne sa zdržiavať tam, kde sa nemajú. Ich reakcia na auto je nevyspytateľná, dlho len pasívne kukajú a lenivo si prehadzujú trávu v papuli zľava doprava. Z ničoho nič však začnú zbesilo bežať, pričom neviete odhadnúť v akej vzdialenosti od auta sa to stane a ktorým smerom sa asi tak vydajú.

V tesnom závese za brčatými spoluobčiankami zostávajú v ohrozovaní islandských komunikácií ázijskí vodiči, ktorí dostávajú vo svojej krajine vodičáky z jázd na trenažéroch a Island niekedy býva ich prvou krajinou, kde si šoférovanie skúsia naostro. Po tomto zistení sa aj stopovanie stalo náročnou aktivitou, kedy ostošesť žmúrim do diaľav a zisťujem, aká národnosť to asi sedí za volantom. Keď ma míňajú Aziati, záhadnou náhodou sa mi zrovna zvykne rozviazať šnúrka.

BIZZAR #2: Kus Podpoľania v Reydarfjördure

Na Islande je najčastejším vtipom ten o tamojšom lese, znie že: „Čo máte robiť, keď sa stratíte v islandskom lese?………. Postaviť sa.“ Muhahahaaa. Hej no… Islanďania sú však hrozne zlatí,  keď vám ho so štipkou trpkosti v hlase rozprávajú. Na ceste k dúhovým horám v oblasti Landmannalaugar sa nachádza najväčší vulkanický kaňon na svete Eldgjá (ohňový kaňon), ktorého dĺžka dosahuje asi 40km. Minule nás v ňom pani upozorňovala na to, aby sme nepošliapali  les. Kým sme sa zmätene pozerali okolo seba na sopečné kopce porastené machom, ukazovala nám pod nohy. Les totiž predstavovali lístky akejsi neznámej rastliny vytŕčajúce asi dva centimetre nad zemou. Tie slzy, čo sa mi tlačili do očú, veru nemali pôvod v nezastaviteľnom smiechu. Ešteže naši Hriňovčani vzali problém s nedostatkom dreva do svojich šikovných stredoslovenských rúk a postavili krásny drevený kostolík, ktorý bol prevezený do islandskej farnosti v Reydarfjördure, vysvätil ho diecézny biskup Dávid Cencer, pôvodom z Novej Bane, aktuálne však pôsobiaci na Islande a spravuje ho trojica slovenských kapucínov. V skutočnosti pár lesíkov na Islande (chvalabohu!) nájdete, najväčší je v okolí jazera Mývatn na severovýchode ostrova. Väčšinou sa v nich miešajú listnaté aj ihličnaté stromy a na jar nádherne voňajú brezy. Z ich miazgy Islanďania vyrábajú alkohol.

FOTO: tasr, Jaroslav Bublinec

BIZZAR #3: Počasie

Počasie na Islande je trpký tragikomický vtip. Ešte trpkejší ako lesy. Islanďania hovoria, že keď chceš aby sa počasie zmenilo, počkaj 5 minút. Veľmi často to funguje. Raz som napríklad o jedenástej plánovala kúpalisko a o pol dvanástej to vyzeralo ako uprostred obdobia dažďov v Amazonskom pralese. Až na ten prales. S prestávkami pršalo až do večera, kedy bolo zasa jasno. Minule, ešte v máji, sme sa vybrali na trek. Dáme si obed v aute a vyrazíme, znel plán. Počas obeda sa strhla silná snehová búrka, namiesto šlapania sme si teda vychutnali ľadovú drť a vyvalili sa radšej do jedného z horúcich prameňov. Iný deň zas, idem domov z práce, krásne jasné nebo plné hviezd. Zoberiem spacák a ľahnem si von pozorovať tú nádheru a počkám na polárnu žiaru, myslím si. Otočka na päte, spacák v ruke, otvorím dvere a …hviezdy nikde, zamračené, prší, leje. Tak sa mi len v hlave odohrala klasická reakcia domácich, kedy s úsmevom na perách vždy hovoria: „Island. Veď vieš.“ Učí trpezlivosti a flexibilite tento nevyspytateľný ostrov.

BIZZAR #4: Ceny

Čapované pivo stojí zhruba 10 eur. Táto informácia, si myslím, na vytvorenie rýchleho obrazu o miestnych cenách, stačí. Niečo je len drahé, niečo je drahé poriadne. Nájdete tu však aj potraviny, ktoré sú lacnejšie ako na Slovensku. Tak napríklad avokáda. Áno. To tie zelené veci maslovej konzistencie s kôstkou v strede, čo obyčajne rastú v horúcej Južnej Amerike. Teraz by ma už ani až tak nevykoľajilo, keby ich na Islande pestovali priamo. Samozrejme v skleníkoch. Tak ako paradajky, papriky, uhorky či BANÁNY. Chuť ovocia a zeleniny na Islande je však v podstate žiadna. Predávajú chutné podľa mňa iba mangá. Podradné potraviny v našich supermarketoch stále chutia omnoho lepšie ako tu, nehovoriac o tom, že máme klímu a pôdu na to, aby sme si ich sami dopestovali. Vážme si to. Teraz trochu z iného cenového súdka. Internet. O prístupe na internet som sa pred odchodom na Island dočítala, že na wi-fi sa dá pripojiť bez problémov a skoro všade. Nie je to tak celkom pravda, prístup je často obmedzený, musíte sa registrovať a/alebo zaplatiť. V jednom z kempov stál prístup na internet 4 eurá. Pre jedného človeka, s jedným heslom. Vyvalila som na recepčného oči, dala som si záležať, aby som ich prekrútila o celých poctivých 360 stupňov a oznámila mu, že teda žiadny prístup nepotrebujem. Strčil mi bez slova papierik s heslom do ruky… Svedčí to podľa mňa o tom, že Islanďania si svoje premrštené ceny dobre uvedomujú, ale testujú hranice a peňaženky turistov ako malé deti u svojich rodičov.

BIZZAR #5: Vzťah k turistom

Turizmus sa za posledné roky na Islande rapídne rozšíril a pomohol krajine sa vyhrabať z dlhu. S rýchlym nárastom návštevnosti krajiny ľudí, prevažne z bohatších kútov sveta, ako je USA, Kanada, Francúzsko či Čína, však narástli aj oštary s tým súvisiace a Islanďania si z turistov radi uťahujú. Veľkým problémom sú napríklad chýbajúce verejné toalety, takže keď sa ozve volanie prírody, turisti vykonávajú svoje potreby kde príde a Islanďania si ich pri tom radi natáčajú a potom o tom píšu reportáže na internetoch. Na druhej strane, niekedy  nájdete v strede ničoho úplne novú luxusnú drevenú kadibúdku. Ktovie či aj tá je postavená z podpolianskeho dreva…

Raz som sa zamyslená a unavená z túry úplne zabudla osprchovať pred vstupom do bazéna. Prišla za mnou pani, Islanďanka, ktorá si dala tú námahu, vyšla zo sprchy, opäť si obliekla plavky, a to len preto, aby ma prišla z toho bazéna vytiahnuť a donútila ma absolvovať sprchovaciu procedúru so sprievodným monológom o tom, že sa musím umyť aj mydlom, inak vodu kontaminujem. Ďalej sú obľúbenými turisti zastavujúci na tých najzvláštnejších miestach preto, aby si urobili osemtisíc záberov často ťažko identifikovateľného objektu fotografie, na ktorú sa beztak nikdy nikto nepozrie. V zákrute, pred mostom, za mostom, na moste alebo sa vyberú do protismeru na kruhovom objazde. Alebo sa fotia rovno uprostred cesty.

BIZZAR #6: Dagsson

To, že si Islanďania dokážu robiť srandu sami zo seba je sympatické. To, že medzi ich najznámejších umelcov patrí Hugleikur Dagsson je už pre silnejšie žalúdky. Karikaturista, spisovateľ a komik, ktorý si nekladie servítku pred ceruzku a vytvára jednoduché schematické vtipy často s krutou, sexistickou či nechutnou pointou zachycujúce nie len spoločenské, rodinné a vzťahové situácie. Jeho knihy nájdete v kníhkupectvách, darčekových obchodoch ba dokonca potravinách pod titulmi ako „Ty si nič“ alebo „Nenávidím delfíny“.

BIZZAR #7: Drastické ságy

K niektorým miestam na Islande sa viažu príbehy, ságy z minulosti. Často obsahujú divnosti, rozvody, peniaze a končia tragicky. Niekedy ich nájdete v krátkej forme napísané na tabuľkách pri danom mieste, doplnené  nevkusnou ilustráciou. Tak napríklad k jazeru Sýstravatn existuje sága o mníškach, ktoré sa tam kedysi chodili umývať. Jedného dňa uvideli z jazera trčať zlatú ruku držiacu hrebeň. Po tom, čo sa k ruke priblížili a chceli si hrebeň zobrať, ich už nikdy nikto nevidel. Vtipné  je, že tu predávajú omaľovánky pre deti, kde si môžu dej ságy vyfarbiť, a zároveň si pritom prečítať, ehm, tradičnú islandskú rozprávku. Koniec býva zakamuflovaný tromi bodkami…

BIZZAR #8: Svetre

Pôvodne som si myslela, že slávne islandské svetre štrikované z ovčej vlny sú predraženým suvenírom pre turistov. Oni vám ich tu ale všetci nosia. Rôzne farby, strihy, veľkosti, vzory, so zipsom, bez zipsu. A nielen muži, ženy deti ale aj…psy. Ani sa nedivím, keď si islandská rodinka zadováži poloholého mrňousa so šmrncovnou ofinou (hlavne že!), ktorý sa hodí skôr do ružovej kabelky bratislavskej paničky ako na studený ufučaný Island.