Ostrov Madeira. Čiperná mladica. Len päť miliónov ročná zemeplocha, stvorená splynutím vyhasnutých sopiek. Bezstarostne si leží v Atlantiku a tvári sa, že byť si len tak, tu, takým malým samostatným svetom, je úplná normálka.

Podobne ako vo Freudovom pripodobnení vedomia a nevedomia k ľadovcu, leží väčšina plochy madeirských sopiek asi 5000 metrov pod hladinou Atlantického oceánu, pričom tá pozorovateľná krása siaha len do výšky 1862 m.n.m. v podobe vrchu Pico Ruivo.

ANAMNÉZA OSTROVA

Madeira, autonómny portugalský ostrov mnohých prívlastkov. Vyslúžila si prezývky „ostrov dreva“, „zelená perla Atlantiku“ či „purpurový ostrov“.

Predstavuje centrum Madeirského súostrovia, ku ktorému prináleží ešte malinký ostrov Porto Santo, ležiaci severovýchodne, a neobývané ostrovčeky Ilhas Desertas, v preklade Opustené ostrovy (severozápad) a Ilhas Selvagens, tzv. Divoké ostrovy (juhovýchod). Madeira leží takmer 600 km západne od afrického Maroka a 1000 km juhozápadne od hlavného mesta Portugalska – Lisabonu. Po Rimanoch bola znovuobjavená portugalským moreplavcom Joao Goncales Zarcom v roku 1418 a nazvaná podľa dreva vavrínových lesov, ktoré Madeiru pokrývali.

Osobne ma viac na Madeire pravdupovediac zaujali eukalyptovníky, ktoré tu rastú aspoň 4x také veľké ako v Peru, no tiež bez koál. Neustále sa mi norí otázka: „Čo bolo skôr, eukalyptovník či koala?“ Na Madeire žije asi štvrť milióna obyvateľov, je tu celoročná jar zabezpečená teplým Golfským prúdom. Teplota oceánu tak neklesá pod 18 stupňov, zároveň ale ani moc nestúpa, teplota vzduchu sa pohybuje medzi 16 – 25°C . Na východnom cípe ostrova sa nachádza druhé najnebezpečnejšie letisko na svete Santa Cruz. No dobre, priznávam, od slávnych dôb jeho nebezpečnosti mu predĺžili pristávaciu dráhu, takže až také nebezpečné už nie je a my zas nie sme až takí hrdinovia, no aj tak na ňom smú ohlasovať „landing“ len piloti so špeciálnym portugalským osvedčením, nakoľko sa pristáva na tesnotku, medzi otvorený oceán a strmé zrázy hôr.

Kvôli stabilnému počasiu je možné vybrať sa na Madeiru na výlet kedykoľvek v priebehu roka. Myslím si, že ani v sezóne tu nehrozia davy turistov. Tlačiť sa budete jedine v rade na raňajky s prevažne nemeckými, voňavými a upravenými dôchodcami. Na Madeire totiž netreba vstávať o štvrtej ráno, aby ste stihli niekam docestovať, alebo aby ste sa dostali na nejakú super preplnenú turistickú atrakciu. Je to malý ostrov o rozlohe necelých 741 km2, pohodlne sa tak dá precestovať autom za pár dní. Požičovne áut si neveľkú rozlohu ostrova veľmi dobre uvedomujú a limitujú kilometre na 60 km na deň. Úplne také ružové to zas s tou malosťou ale nie je, lebo sa nedá autom križovať cez park v západnej časti ostrova, takže sa denný podiel kilometrov prekračuje dosť ľahko.

Po odchode z letiska vás hneď zaujmú útesy, tunely, oceán, banánovníky, až kým sa pred vami nezačne otvárať scenéria hlavného mesta Funchal [Funšal], ležiaceho na juhovýchode ostrova. Fasády všetkých domov vo Funchale, až na pár krikľavoružových punkáčov, sú biele alebo bledožlté, s tehlovo oranžovými strechami a drevenými okenicami. Ponad mesto sa môžete previesť lanovkou s výhľadom na okolité vrchy a do záhrad miestnych obyvateľov.

Uvidíte aj pár vyhorených domov, Madeiru totiž sem-tam postihnú požiare (naposledy v auguste 2016), a keď sa skĺbi vysoká teplota vzduchu a vietor, ich dôsledky bývajú rozsiahle. Výnimkou nie sú ani do niekoľko metrov obhorené stromy v lesoch. Pár kilometrov západne od Funchalu sa nachádza jeden z najvyšších útesov sveta Cabo Girao.

Na balkóne s podlahou z plexiskla stojíte priamo nad 590 metrovým zrázom, ostrými hranami útesu, terasovitými políčkami a pobrežím. Keď sa pozriete cez zábradlie, celé zorné pole vám zaberie modrota oceánu prelínajúca sa s oblohou kdesi v nekonečne.

Madeira a.k.a veselá oáza pokoja

Prestupnú prestávku medzi letmi sme mali v Amsterdame, a tak sme v jeho centre strávili jednu noc. Je pravda, že po tomto upršanom rozpustilom meste plnom život ohrozujúcich cyklistov, sex-shopov namiesto potravín, ľahkých dám vo výkladoch a nekvalitných jointov, ktoré si vyberáte priamo z ponukového lístka podniku, by sa aj sobotná Miletička javila ako top miesto na relax. Madeiru by však aj Budha považoval za vhodné miesto pre meditáciu.

Najväčší rozruch sme tu totiž spôsobili my nechceným 5 sekundovým vjazdom do protismeru. To sa vo Funchale bude ešte dlho spomínať. Za bežných okolností je tu vrcholom chaosu kikiríkajúci kohút alebo pes štekajúci spoza brány. Ako som už spomínala, väčšinu turistických návštevníkov Madeiry tvoria ľudia postaršieho veku, pre mladšie generácie je vraj totiž celkom drahá.

Nečakajte teda žiadne búrlivé párty, dokonca kapely vraj nechcú na Madeire veľmi koncertovať, nakoľko sa musia nepohodlne prepravovať letecky. Na druhej strane sa tu koná zhruba 45 (!) festivalov ročne, pričom na pohľadniciach sa pýšia hlavne novoročnými oslavami a ohňostrojmi. V marci oslavujú napr. ovocie cherimoya, po madeirsky anona, čo je moje obľúbené exotické ovocie. Ako to už býva, zas nechutilo nikomu inému z našej grupy, Madeirčania jej však venujú celý festival, takže predsa len musí byť fajn, no uznajte! A ochutnajte. Zvonku zelené, vnútri maslové biele čudo s veľkými čiernymi jedovatými jadierkami a vysokým glykemickým indexom. Na trhoch sme nakúpili aj ďalšiu obľúbenosť – slizoidnú grenadillu, a tiež rôzne ovocné krížence, ktorých názvy sú mimo mojej jazykovej kapacity. Ale popravde, moc nás neoslovili. Teda až na ananásobanán (či banánoananás?).

Vo svojich záhradách Madeirčania vo veľkom pestujú banánovníky, pričom banány pred dozretím balia do modrých plastových vriec. A strelície. Tie nájdete rásť všade a dokonca sú motívom pohľadníc a nášiviek.

Akí sú Madeirčania a ostrovné jedlo?

Z tých pár ľudí, s ktorými sme prišli do kontaktu, uzatváram, že sú obyvatelia Madeiry rôzni. Prekvapko, ni? Rôzni asi tak, ako všade inde na svete. Často tu chodia v trojiciach (ehm… naozaj netuším prečo) a v bežeckom oblečení so sluchátkami v ušiach nebežia, ale veselo si kráčajú (asi nejaká vychillená verzia behu). Najzlatší sa obecne javia byť postarší páni, a to konkrétne predavač v obchodíku s potravinami, ktorý nám pri každej návšteve ponúkol ochutnávku tradičného medového likéru Poncha alebo najstaršieho madeirského zákusku, perníku Bolo de Mel, a premilý kontaktný čašník v miestnej krčme, ktorý bol koncom roka na Slovensku a myslí si, že je u nás zima a draho.

V oblasti Santana na severe ostrova sa nachádza skanzen s typickými madeirskými domčekmi.

V jednom z nich nás privítala pani nehovoriaca po anglicky, no o to srdečnejšie nás pozvala dnu a pohostila domácim kávovým likérom (áno, dobrý postreh, na Madeire si tak vo všeobecnosti dosť fičia na likéroch zo všetkého možného) a chrumkavými sušienkami.

Mali sme bohužiaľ tú česť aj s najnepríjemnejším človekom, akého som za poslednú dlhú dobu stretla. Slečna či pani mala značný potenciál, južanský temperamentný vzhľad, kontrastné modré oči, ktoré však prevažne využívala na zazeranie po zákazníkoch. Pracovala v stánku s fast-foodom, v ktorom sme si paradoxne dali jedlo až 2x. Odutá, zhrbená, zmätená, nepríjemná, prvýkrát od nervov rozbila fľašu piva, lebo sme nečapované nechceli a druhýkrát zafungovala karma a z 10 eurovky nám za 3 jedlá a pivá vydala asi 8,50 eur. No čo, bolo večer na madeirský rum ☺.

Gastronomickú časť zhrniem tak, že miestna špecialita, akási ryba (espada) s banánom chutila ako pangas aspoň dva roky po záruke, tuniakový steak tiež nebol bohviečo, jediné čo nás oslovilo, je rybia polievka. Inak je Madeira mekka snack barov, preto hambáče u nervnej tety mali taký úspech. Istotne väčší ako hot-dog servírovaný s nastrúhanou mrkvou a kapustou pod párkom a mini hranolčekmi a majonézou na ňom. Skrátka… gastro sme úplne nevychytali.

Madeira má mnoho tvárí

„Dívajte! Kedy ste sa naposledy kukali z Nového Zélandu na Phuket?“ pýtam sa na jednej z desiatok madeirských vyhliadok.

Je niečo fascinujúce, ako sa na Madeire mení obraz krajiny doslova z minúty na minútu.

Počas jedného dňa sme prechádzali vlhkými kolumbijskými plantážami, gruzínskymi serpentínami obklopenými tou najzelenšou trávou a pri ceste sa pasúcimi kravkami, škótskymi zahmlenými útesmi, okolo terasovitých políčok ako na Machu Picchu a videli sme dokonca aj „náš“ Baranec, ako sa nenápadne, huncút akýsi, snaží zapadnúť do hornatiny východného cípu Madeiry – polostrovu São Lourenço.

Ocitli sme sa dokonca aj mimo hraníc Zeme, na antukovom ufučanom Marse, či v nereálnej krajine Pampeliškovo, ktorej charakter tvorila step a prízemné kríky posiate žltými kvetmi.

Do zemského jadra sa nám zas podarilo dostať v rámci interaktívnej expozície vo vulkanických jaskyniach v mestečku São Vincente na severe ostrova. Jaskyne vznikli ako pozostatky chodieb vo vybuchnutých sopkách.

Súčasťou expozície bol aj film o vzniku ostrova a 3D projekcia samotného výbuchu. Madeirčania v týchto tmavých vlhkých jaskyniach pestujú pod umelým svetlom zeleň! Všade… je tam takmer všade. Zeleno a vlhko. Ďalej nás masa hustej vatovej hmly zaseknutá priamo pred nami, natesno, medzi strmými vrchmi, svojou sladkastou vôňou lanárila, aby sme si z nej kúsok uždibli…

A azúrovomodré niekoľkometrové vlny, energicky sa rozbíjajúce o uhľovočierne zhluky vulkanických kameňov, nás chceli svojím hypnotickým šumom oblafnúť, že nám nič nehrozí, že sa spolu len tak letmo zľahka pomaznáme, keď do nich skočíme…

PRIPRAVIŤ SA OPLATÍ

Párkrát sa mi už na cestách neoplatilo spoliehať sa na to, že sa na odporúčania opýtam domácich. Na to, že oni určite poznajú svoju krajinu, že vedia kde čo je alebo aspoň poznajú niekoho, kto to vie. Nepoučila som sa. Pred odchodom na Madeiru tak radím prečítať si blogy, možné obmedzenia a presný popis trás na jednotlivé miesta. Naplánovanú túru z Pico do Arieiro (1818 m.n.m.) na najvyšší vrch ostrova Pico Ruivo (1862 m.n.m.) nám prekazila uzavretá cesta. Pôvodne sme chceli absolvovať 5 hodinový trek, nakoniec sme sa rozhodli prísť k Pico Ruivo autom z opačnej strany a vyšliapali sme si len naňho. Viacerí blogeri turistov varujú pred neustále klesajúcimi a stúpajúcimi serpentínami. Zhodli sme sa na tom, že to boli nejaké, pri všetkej úcte, rozmaznanejšie existencie, ktoré asi neabsolvovali napríklad cestu na Machu Picchu alebo výlet po gruzínskych horách.

V skratke, cesty pekné, nové a dokonca so stredovými čiarami a zvodidlami! Zákruty nie až také ostré a nikto sa nepozvracal (a že adepti boli ☺ ). Počasie na Pico Ruivo však vyzeralo ako 7 minút a 12 sekúnd pred koncom sveta. Dážď, vietor a taká hustá hmla, že sme ledva videli pred svoje nosy.

Hlavne z tohto dôvodu – vysokého rizika nepekného počasia, odporúčam zvoliť (radšej alebo aj) túru po kopcoch východného polostrova São Lourenço.

Zaberie vám to celý deň, možno dva. Na konci São Lourença, kde sa dá dostať len pešo, sa nachádza maják a výhľad na nekonečný horizont oceánu, v ktorom, ak budete dobrí a naučíte sa vydávať tie správne kosatkovské zvuky, ako my s B., zazriete v diali, v zábale mäkkého zapadajúceho slnka, klzké telo tohto masívneho tvora, ako si to brázdi polospiacou hladinou Atlantiku.

Po prekazenom pláne so zavretou cestou sme sa rozhodli nájsť nejakú levádu. Levády sú madeirské kanály, typický zavlažovací systém ostrova.

Údajne boli v minulosti vybudované africkými otrokmi. Vedú vodu z horských prameňov, sú okolo nich dostupné (pra)lesné cestičky, dekorované vodopádmi a lagúnami a prechádzky pozdĺž nich patria k typickým madeirským aktivitám. Domáci nám však nevedeli poradiť, kde sa najbližšie levády nachádzajú. O to väčšia bola naša radosť, keď sme konečne natrafili na značky. Nechápem, jak sa tie mršky dokážu skrývať, keď ich je na tak malom ostrove vraj až 4000 km!

MADEIRA CHÝBA FAUNA

Asi preto, že je Madeira mladica a vznikla len 5 miliónov rokov dozadu, nestihla tu ešte prebehnúť evolúcia do takej miery, ako u nás, a vo voľnej prírode tu stretnete len pár druhov vtákov, jašteričky a slimáky.

Prisťahovalci si so sebou doniesli mačky vo vreci, aby sa mohli bezprízorne potulovať na každom rohu. Doma chovajú psy, kravy, z lanovky nad mestom vidieť v záhradách sliepky, kozenky a ovce.

Atlantický oceán si samozrejme žije vlastným životom.

Okrem spomínanej kosatky v okolí ostrova žijú aj delfíny, veľryby a korytnačky, ktorých možnosti pozorovania z loďky ponúkajú miestne cestovné kancelárie.

Na Madeire ďalej môžete surfovať, potápať sa, člnkovať, paddleboardovať, požičať si džíp či štvorkolky alebo sa spustiť po ceste na typických prútených saniach babosas z mestečka Monte do Funchalu, čo údajne vyskúšal aj spisovateľ Ernest Hemingway a dosť sa mu to páčilo.

Som fakt rada, že som zažila tento skromný kúsok vulkanickej zeme. Madeira má vraj svoje motto a nie nadarmo znie: „Najkrajší a najvoľnejší zo všetkých ostrovov.“

Náš slovník sa nezriedka zredukoval na primitívne nadávky, najrôznejšie výrazy a postavy známe z biblických príbehov či poznámky typu „To je neskutočné!“, „Môže toto existovať?“, „To čo moje oči vidia?“, „Neverím…“. Neveríte?