V Latinskej Amerike funguje jav (hovorím mu „inverzný rasizmus“; ide o formu diskriminácie voči „bielym“ turistom nehovoriacim španielsky), kedy obyvateľov z USA a iných cudzincov nazývajú Latinoameričania „Gringos“. Gringo trail je súbor turistami najnavštevovanejších miest v danej krajine Latinskej Ameriky. V Peru začína Gringo trail v hlavnom meste Lima, v ktorom obvykle končia zaoceánske lety. Odtiaľ sa turisti vydávajú do mestečka Pisco alebo Paracas, na návštevu tzv. Islas Ballestas. Cesta pokračuje do mestečka Ica lákajúceho oázou Huacachina a pieskovými dunami a ďalšieho mestečka Nazca, kde absolvujú let malým lietadlom, aby zhliadli obrovské geoglyfy bez objasneného pôvodu vzniku. Nasleduje druhé najväčšie mesto Peru, známe tiež ako „Biele mesto“ (la Ciudad Blanca) – Arequipa, mestečko Puno ležiace pri najväčšom sladkovodnom jazere Južnej Ameriky Titicaca, položeného 3821 m.n.m., mesto Cusco a klasika – starobylé inské mesto Machu Picchu ukryté v majestátnych Andách.

Do Peru som sa vybrala s kamarátkou Ivkou. Po návšteve Mexika bolo mojím snom sa do strednej alebo skôr južnej Ameriky vrátiť a preskúmať ďalšiu krajinu. Narazili sme na lacné letenky mesiace pred odletom, a tak sme sa mohli skoro celý rok tešiť. Pred výletom sme o existencii nejakého Gringo trailu ani len netušili. Vedeli sme len, že priletíme do Limy, navštívime kamarátku Katku a jej manžela Sergia, a že chceme vidieť Machu Picchu. Vedeli sme, že preferujeme vyhnúť sa organizovaným davom turistov, že chceme stihnúť veľa, no nie štýlom: „Máte 10 minút, urobte si selfíčku a šup, ideme ďalej“. Stihnúť tak, že sa miestami zastavíme, zážitky reálne prežijeme, budeme ich vnímať a cítiť. Na splnenie tohto priania sme mali 16 plných dní už priamo v Peru. Je to asi toľko, koľko môže čerpať obyčajný smrteľník v rámci dovolenky v práci. Takže smelo do toho! Mňa osobne v tejto krajine veľmi láka napríklad aj odtrhnutie sa od civilizácie v amazonskom pralese alebo štveranie sa po sopkách, no spomínané miesta z Gringo trialu sú tak krásne, že o pralese a sopkách bude možno môj ďalší príbeh…

Po zrelej úvahe, študovaní blogov a odporúčaní viacerých cestovateľov, ktorých sme stretli až v Peru, sme sa rozhodli z Gringo trailu vynechať Nazcu (odradili nás predražený let, z ktorého sa vám navaľuje na ehm… vyvrátenie stravy a možnosť vidieť geoglyf tiež Paracase) a Titicacu – Ivku to tam moc neťahalo a vraj je to viac prefláknuté ako reálne super . Teraz už prejdem konečne k tomu, čo vo mne pri potulkách Peru zanechalo najsilnejšie odtlačky, vybrala som 10 zážitkov:

1. Surfovanie vo vlnách Pacifiku

Ó áno! Žiť pri oceáne, tak som určite aktívnou členkou klubu surferov a možno si zarábam výučbou základov surfovania pre Gringov ako náš učiteľ a.k.a. „čierny chlapec“ Carlos (ako sa sám nazval). Asi 40 km od Limy sa nachádzajú surferské pláže s už akože viac profi vlnami. Na začiatočnícku lekciu však postačí aj pláž priamo v hlavnom meste, kde vám garantujú, že sa z vás stane surfer po absolvovaní jednej hodiny. Bola som k tomuto odvážnemu tvrdeniu veľmi skeptická, no náhodou! Až tak ďaleko od pravdy nie sú, postaviť na dosku sa mi podarilo niekoľkokrát. Ale ak vám to aj hneď nepôjde, samotné sedenie či ležanie na surfe a užívanie si vĺn stojí tiež naozaj za to.

2. Bugi jazda v pieskových dunách

Ivka povedala, že kolotoče sú oproti jazde na bugine v masívnych pieskových dunách „šuvix“. Môžem len súhlasiť. Desať minút cesty taxíkom od mesta Ica sa nachádza malá sladkovodná oázka Huacachina obklopená pieskovými kopcami, ktorých koniec nevidíte ani keď sa dívate okolo seba z najvyššej z nich. Atrakciou je adrenalínová jazda dunami sprevádzaná autentickým pišťaním peruánskych dievčat v pubertálnom veku a následný sandboarding, tj. vlastne klasické snowboardoing, akurát že slovíčko „snow“ – sneh nahradíte slovíčkom „sand“ – piesok. V pieskovom prašane to však až tak hladko nejde a zábavnejšie sa javí spúšťanie sa na doske v ľahu. Avšak pozor! Piesok budete vyťahovať z uší ešte týždeň „po“.

3. Podľa trhu a záchoda spoznáš kultúru národa

Na cestách vždy rada navštevujem trhy a kostoly, lebo podľa toho, ako to tam vyzerá, spoznávam fungovanie a chod krajiny. V Arequipe sme boli svedkami omše plnej veselého spevu a decentne umierneného tanca. S trhmi to zas až tak jednoznačne veselé nebolo. Nájdete na nich sekciu so saranpantičkami ako je oblečenie, bižutka a suveníry, ďalej ovocie a zeleninu, syry, obilniny od výmyslu sveta a moje vegetariánske srdce rvúce mäsové sekcie, ktorých súčasťou sú kopy odrezaných lamých pyskov a opálené morské prasiatka (cuy – peruánska špecialita). Dajme tomu, že ešte chápem. No múmijky lamých mláďat dekorujúce stánok s balíčkami cukríkov je už mimo môjho kognitívneho rámca. Sila zážitku sa však dotýka maxima. Na druhej strane sa na mercade lacno, do sýtosti a dokonca veľmi chutne najete. Na tanier mi naservírovali ryžu spolu s hranolkami a zeleninou, prirkryli to omeletou a čerešničkou (teda vlastne banánmi) na torte boli grilované platany. Inak v Južnej Amerike pestujú vraj okolo 4500 druhov zemiakov a asi tak podobne veľa druhov kukurice. Zaujímavá je tmavofialová až čierna kukurica (morada), z ktorej sa vyrába klasický nápoj Chicha Morada. Populárna je aj quinoa rôznych farieb, veľké okrúhle sladké chleby, čipsy z batátov alebo ružová soľ. Na trhový záchod ma Ivka nepustila.

4. Pisco Sour

Od jedla sa plynule presunieme k … alkoholu. Pisco je tradičná peruánska pálenka, po našom hroznovica. Biely silný alkohol nie moc vábnej chuti (borovička lakocinka). Možno som si k nemu nevybudovala hlbší vzťah preto, že som ho pila skoro každý deň pred raňajkami ako dezinfekciu žalúdka. Niečo ako wannabe tequilla bez soli a citrónu na raňajky. Večerná forma v podobe miešaného drinku Pisco sour je však iný príbeh. Peruánci mixujú Pisco s kadečím, nám však najviac zaimponovala klasická verzia s vyšľahanými bielkami, citrónovým alebo limetkovým džúsom, cukrovým sirupom, bitterom, ľadom, posypaná škoricou a dozdobená limetkou a slamkou. Keďže voda bola drahá, Pisco sour nám ju sem-tam suploval.

5. Sexi lamas! Sexi condors!

Po preplnených mestách, autobusoch, staniciach a trhoch sme sa vydali z hostela v Arequipe na návštevu jedného z peruánskych kaňonov. Colca kaňon je lokalizovaný asi 160 km juhozápadne od Arequipy, je jeden z najhlbších na svete (3 270 metrov), po Cotahuasi kaňone je druhým najhlbším v Peru, viac ako 2x tak hlboký ako Grand Canyon v USA. V úvode som machrovala, ako sme sa chceli vyhnúť organizovaným turistickým skupinkám … tak do Colca kaňonu sme si v zatemnení mysle dohodli organizovaný trojdňový trip so sprievodcom.

Z tohto nápadu sa našťastie vyvinul dobrodružný výlet s akčným guidom Alainom, dvoma chlapíkmi z Mallorci a žienky menom Claudia z Nemecka. Putovali sme po prašných, slnkom vyhriatych cestičkách kaňonu, spali v murovaných chatrčiach bez elektriny, kúpali sa v rieke s rovnomenným názvom Colca a bazéne naplneného vodou spod sopky, jedli divné ovocia zo stromov, lakovali si nechty chrobáčou krvou, chytali jedovaté korene a potom sa báli dotknúť čohokoľvek na tele, pozorovali miliardy hviezd bez svetelného smogu (ako prvá vychádza Venuša), obchádzali muly prepravujúce indisponovaných turistov, čľapkali sa vo vodopáde, húpali sa v sieti pod mangovníkom a konverzovali pri večernom ohni. Vrcholovú fotku nám po dvojhodinovom skoro rannom výstupe (budíček 4:30) posledný tretí deň cvakol mierne hrabnutý peruánsky sprievodca, odetý v tradičnom Indiánskom vohoze, ktorý namiesto otrepaného „sýýýr!“ na nás vyrukoval s hláškou: „sexi lamaa!“ a následne „sexi kondóór!“, poslušne sme zapózovali a s iným pokrikom sme sa potom v celom Peru už ani nefotili.

6. Čokoládové pralinky vlastnej výroby

Popri táraní sa Arequipou sme náhodou objavili hipsterské miesto, v ktorom sa stretávala pizzeria so zvláštnymi druhmi pizze, ktorým kraľovali domáce suroviny a čapovanými peruánskymi pivnými špeciálmi v ponuke, kaviareň so skutočnou kávou a predajňa výbornej čokolády. V tejto predajni sme za sklenenými dverami zbadali skupinu asi 6 ľudí v zásterách a so smiešnymi potravinárskymi čiapkami na hlavách. Hore-dole chodil energický týpek a niečo im neustále vykladal. Rýchlo sme pochopili, že ide o čokoládový workshop, to znamená o niečo, čoho chceme byť jednoznačne súčasťou. Rezervovali sme si miesto a po návrate z Colca kaňonu sme si dopriali chillovacie dopoludnie plné čokolády a akčného Adriana, ktorý nám porozprával o histórii výroby čokolády, vyskúšali sme si pripraviť prapôvodný nápoj kráľov z čokoládových bôbov, RAW cukru a chilli, dozvedeli sme sa, že na výrobu naozajstnej čokolády sú potrebné len 3-4 ingrediencie, voňali, degustovali a rozlišovali sme rôzne čokolády a ne-čokolády a nakoniec sme si vyrobili vlastné pralinky z čokolády z peruánskeho kakaa. Kakao je dôležitou plodinou pre ekonomiku v Peru a Adrian presadzuje kvalitný a férový spôsob jeho spracovania, a to nie len pri výrobe čokolád, ale napr. aj originálnych nápojov a kozmetiky. Kukni stránky alebo fejsbuky. 

7. Guano (Apes) Islands

Ak patríte, tak ako ja, k milovníkom morí, oceánov, jazier a vlastne akejkoľvek vody a zvierat, ktoré môžete pozorovať v ich prirodzenom prostredí, tzv. Islas Ballestas alebo tiež Guano Islands sú niečo, čo sa oplatí vidieť. Ide o skupinu ružovkastých skalnatých ostrovov v Tichom oceáne vzdialených asi 25 km od pobrežia poloostrova Paracas. Žijú na nich tulene, tučniaky, kraby, morské hviezdice a mnohé druhy vtákov (údajne viac ako 150 druhov), okrem iného aj Guano Cormoran, produkujúci špecificky páchnuci trus – guano (áno, bolo ho fajne cítiť), ktorý sa každých 8 rokov zbiera a vyrába sa z neho ekologicky nezávadné hnojivo. Ostrovy sa nazývajú aj tzv. Galapágy pre chudobných a dostanete sa k nim na motorovom člnku popri ďalšom ostrove, na ktorom sa vyníma 128 metrov vysoký geoglyf v tvare svietnika (podľa neho aj názov „Candelabro“). Jeho pôvod nie je známy, vyzerá ako preliačina v piesku, ale v skutočnosti je vytesaný v skale. Z člnu, s ohľadom na zvieratá, nevystúpite, ale dostanete sa naozaj blízko k ostrovom a vidíte ich prirodzený život bez cenzúry. Koncom novembra sú typické tehotné tulenice vyvaľujúce sa s veľkými bruškami na nepohodlne vyzerajúcich, slnkom zaplavených kameňoch. Malé tuleniatka prídu na svet v januári. Cestou na ostrovy môžete pozorovať kormorány vyvolávajúce dojem kamikadze, keď sa strmhlav vrhajú do oceánu, pričom len vykonávajú každodennú rutinu lovu svojich klzkých rybích koristí. Alebo tiež mohutné pelikány poletujúce tesne nad hladinou Pacifiku.

8. Peruánci kladú ohne

Sedíme v poslednom (treťom) lietadle z Miami do Limy, nie sme vedľa seba, lebo pri check-ine sme si nemohli vybrať ľubovoľné miesta. Vrr. Obe sme ale pri okne, perfiš, myslím si, užijem si výhľad. A že bolo čo užívať! Posledný pohľad z lietadla pred preletom nad Peru som venovala vysvietenému nočnému Miami, oproti ktorému pôsobila nekonečnosť Peruánskej nedotknutej prírody ako balzam na dušu. Teda, ja som si myslela, že príroda je aj celkom dotknutá, nakoľko som obvinila Peruáncov z kladenia ohňov na kopcoch dymiacich a popretkávaných červenými žeravými pásikmi čohosi…ehm…asi som príliš veľa času strávila vysoko vo vzduchu. Áno, samozrejme, že to boli sopky. Nevadí, hláška o tom, ako Peruánci kladú ohne sa niesla celým výletom a úspech mala hlavne v Arequipe a Colca kaňone, kde Peruánci pokládli niečo ako Jánsku vatru na Sabancayi – aktívnej dymiacej naštvanej sopke.

9. Dedinka Santa Teresa

Asi 20 minút chôdze od prvého – dolného vchodu k Machu Picchu sa nachádza malá dedinka plná hotelov a reštaurácií (pravdepodobne vybudovaná čisto len pre návštevníkov Machu) s názvom Aguas Calientes, resp. Machu Picchu Pueblo (2 060 m.n.m.). Je trochu vytrhnutá z reality, ale celkom príťažlivým spôsobom. Miestami máte pocit, že sa nachádzate v Šikmej uličke z Harryho Pottera. Utvrdzujú vás v tom rozprávkové mostíky, značky ulíc a vláčik prichádzajúci z nástupišťa 9 a ¾. Keď sa však na Machu nevydáte týmto predraženým vláčikom z Cusca, ale zvolíte alternatívnu 6 hodinovú cestu peruánskym colectivom (minibus), vedúcu prašnou strmou cestou andskými serpentínami plnou ostrých zákrut (často 180 stupňov), posledným miestom, kde sa nachádza život, okrem komplexu vodnej elektrárne, je dedinka Santa Teresa. Túžila som zažiť čo najprirodzenejšie Peru aspoň na chvíľu, a tak sme oželeli návštevu pamiatok v okolí Cusca a dali sme prednosť noci strávenej v Santa Terese. Prvou výzvou bolo obísť si dostupné hostely a zabezpečiť ubytovanie, nakoľko internety ponúkali len jednu predraženú možnosť. Druhý pokus, super cena, na polohe moc nezáležalo, veď je to tam malé. Síce bez raňajok, ale nevadí, pan con mantequilla (chlieb s maslom), ktorý dostanete k raňajkám v každom hosteli, nám už liezol hore krkom a vynahradili sme si ho pollitrom freshu z čerstvého ovocia asi piatich druhov na miestnom trhu v prepočte asi tak za 2,50 eur. V Sante Terese nepredávali nohavice, Pisco Sour, podľa výrazu tváre čašníka, nepripravovali už najmenej pol roka, exkurzie na kávové plantáže boli len v španielčine a pri sprepitnom 0,10 soles (asi 3 centy) sa predavači tvárili, ako keby ste im darovali milión. Pršalo len do niektorých reštaurácií, stretli sme konkrétne 4 turistov a na ulici sme si kúpili čerstvé teplé Picarones (vyprážané cesto z múky a tekvice alebo zemiaku v tvare kruhu, podávané so sladkou omáčkou chancaca alebo medom). Ľudia sa k nám správali tradične milo a aj napriek ešte citeľnejšej jazykovej bariére sa nám úspešne podarilo dorozumievať španielsko-posunkovou rečou. Lebo tam kde je vôľa, tam je aj cesta.

10. Machu Picchu nie je len marketingový ťah

Pôvodný názov tohto starobylého kamenného inského mesta nie je známy. Objavil alebo lepšie povedané jeho existenciu zverejnil v roku 1911 Američan Hiram Bingham a pomenoval ho Machu Picchu [Maču Pikču]. Názov pochádza z kečuánštiny, domorodého jazyka z čias impéria Inkov, a znamená „Starý vrch“. Bingham vraj pôvodne hľadal úplne iné mesto – Vilcabamba a k Machu Picchu ho doviedol jedenásťročný miestny kečuánsky chlapec Pablito Alvarez. Ide o mesto postavené pomerne vysoko (2 350 m.n.m.) v ťažko prístupných peruánskych Andách. Toto „Staré mesto Inkov“, ako sa tiež nazýva, Inkovia postavili niekedy v rozmedzí rokov 1430 – 1470 za vlády Pachakuti Inca Yupanqui, pravdepodobne z hospodárskych a/alebo náboženských a rituálnych dôvodov. Hovoríme údajne o jedinom mesto Inkov, ktoré nepodľahlo dlhoročnej španielskej kolonizácii, a to z jednoduchého dôvodu – španielski conquistadori ho nedokázali objaviť. Dokonca napriek tomu, že sa nachádzalo len 80 km od hlavného mesta Inkov – Cusca. Dôvody jeho „stratenia“ nie sú jednoznačne známe, historici sa domnievajú, že mesto sa po dobytí ríše postupne dostalo do zabudnutia kvôli tomu, že bolo obyvateľmi opustené a Inkovia nepoznali písmo. Komunikovali len prostredníctvom diagramov a uzlov. Vďaka tomu, že ho Španieli neobjavili, sa zachoval aj rituálny kameň, pričom v ostatných inských mestách ich conquistadori zničili. Rituálny kameň je súčasťou expozície. V roku 1983 bolo Machu Picchu zaradené na zoznam svetového dedičstva UNESCO a 7. júna 2007 bolo zvolené ako jeden z „neoficiálnych“ nových siedmych divov sveta. Pri jeho návšteve sme sa veru divili dosť! Okrem vstupu do mestečka sa dá v rámci lístka kúpiť výstup na Wayna Picchu, resp. Huayna Picchu (Mladý vrch; 2 720 m.n.m.), skalnatý výbežok známy z väčšiny obligátnych fotiek alebo na horu – Machu Picchu montaña (3061 m.n.m.), týčiacu sa oproti Wayne. Prvý okruh trvá štyri hodiny, druhý tri. Keďže počet turistov na Wayna Picchu je obmedzený na 400 denne a je dobré si vstup rezervovať dopredu (čo sme my neurobili), vyšli sme si na Machu Picchu montaña a po 5 hodinách strávených v areáli, užívaním si výšľapov po nekonečných skalnatých schodoch, výhľadov na kŕdle zelených papagájov a pozorovania roztomilého kolibríka, Ánd a rieky Urubamby, sme si uvedomili, že sme vlastne ešte vôbec nevošli do mestečka ako takého. Vydali sme sa tak preskúmať dokonalosť architektúry, nakoľko Inkovia používali na stavbu opracované kamene bez použitia akéhokoľvek spojiva. Napriek tomu, že v areáli je oficiálne zakázané jesť, stihli sme si pred veľmi láskavým napomenutím strážnikom vychutnať avokáda ešte z trhu z Cusca a pokračovali sme chodníkom smerom k Wayna Picchu a stajniam s lamami. Namiesto lám som sa znenazdajky stala nachvíľu najväčšou atrakciou, kedy som postupne zapózovala na fotkách pre tri milé Peruánky, siahajúce mi ani nie po plecia. Počasie sa postupne menilo z ranného slnečného na poobedňajší dážď a oblaky v interakcii s vrcholkami Ánd vytvárali nádherné scenérie.

Pri predstave schádzania dolu po viac ako 1700 schodoch sme tomuto dychberúcemu miestu darovali posledné pohľady, zamemorovali obrazy silno do pamäte a vybrali sa na cestu späť. Na záver by som rada, len tak skromne, že…cestujte! Odporúčam. Cestovanie otvára myseľ, telo, obzory. Učí nás vystupovať z komfortnej zóny, prekonávať samých seba (napríklad nevraziť jednu inštruktorovi surfovania nenápadne obchytkávajúceho vás za zadok v neopréne, lebo tú lekciu fakt nechcete predčasne ukončiť!) a vážiť si to, čo máme. Sprostredkúva nám stretnutia s rôznorodými a rôzne mysliacimi ľuďmi, núti nás prekonávať bariéry, či už jazykové alebo osobnostné. A to je podľa mňa najvác.