Zimná turistika asi nie je úplne najobľúbenejším športom Slovákov. Trochu chápem, veď komu by sa chcelo driapať po nevyšliapanom, miestami aj polmetrovom snehu kdesi do kopca a v takej kose! A pokiaľ nemáte auto alebo sa bojíte šoférovať po zľadovatených cestách, alebo nemáte nikoho, kto by do toho šiel s vami, dôvody prečo nikam neísť sa len kumulujú. No keď sa chce, tak sa spôsob nájde. Veď netreba chodiť ďaleko. Slovensko je plné kopcov a (zatiaľ) ešte aj lesov a nabíjajúci euforický vplyv má na človeka aj napríklad dlhá prechádzka v bratislavských Krasňanoch.

Vybrala som sa raz v zime na túru v NP Veľká Fatra v okolí vrchu Krížna (1574 m.n.m.). Dôveru som skoro ráno vložila do rúk šoférovi autobusu, ktorý ma bezpečne zaviezol do obce Staré Hory. Odtiaľ som mala v pláne rozohriať sa pár kilometrovou prechádzkou do Tureckej, nájsť miestny, už otvorený, hostinec a vzpružiť sa kávou. Keď opustíte hranice mesta a z kotliny začnete stúpať o čosi vyššie, do o čosi menších dediniek, celkom sa zmení svet. Panelákov ubúda, snehu pribúda, ľudia sú družnejší a papuľnatejší (v tomto prípade len v dobrom slova zmysle).

Prvý ujo papuľnatý sa objavil hneď pár metrov za dedinou. Z okoloidúcej vetriesky, ročník tak bajočkom 1867, sa ozvalo:

Ujo: „Idete do Tureckej?“

Ja: „Heej!“, hučím z druhej strany cesty.

Ujo: „Tak sadajte!“

Ja (myslím si): „Aha, no super, to je akože rozkaz? Čo tak sa aspoň spýtať či vôbec chcem? Už nie som na Islande, už to nie je bezpečné, môže ma pokojne aj uniesť a… Premôžem 70 ročného pána? A šak hádam hej…“ , medzičasom s úsmevom nasadám do vetriesky.

V Tureckej ma, živú a zdravú, po príjemnom rozhovore, ujo vysadil rovno pred vysnívaným hostincom. Dvaja štamgasti už popíjali desiatku z plechovky, ja som sa pobrala nesmelo otvárať dvere do krčmy/domu. Jeden zo štamgastov mi dodával odvahy a okázalými gestami mi naznačoval, že môžem kľudne otvoriť a smelo vojsť dnu. Na pravo malý bar, nikde nikto. Zrazu sa z tmavých útrob domu ozve šomranie: „Tak celú zimu sem nikto nepríde, a teraz, zrovna keď spím…“, driape sa zaškamravený krčmár z postele. „Nerobte si starosti“, vravím, „spite ďalej, zvládnem to aj bez kávy.“ „Ale no, veď tak vám spravím…“ A tak začínam deň lungom na teraske s novým kamošom kocúrom Mišom. Kamošmi by sa asi radi stali aj štamgasti, ale keďže verím viac zvieratám ako ľuďom, tvárim sa, že som zaneprázdnená mačkou pokúšajúcou sa stať sa súčasťou obsahu môjho vaku.

Oficiálny web obce tvrdí, že Turecká leží 17 km severozápadne od Banskej Bystrice, v nadmorskej výške 610 m.n.m. Podľa údaju z roku 2016 má 152 obyvateľov. Tí pôvodní sa venovali uhliarstvu, pálili drevené uhlie pre okolité bane v Starohorskej doline. V súčasnosti predstavuje obec východiskový bod pre horskú turistiku, každoročne sa tu konajú unikátne Majstrovstvá Slovenska v krňačkových pretekoch (krňačky – po domácky vyrobené sane) a Majstrovstvá Slovenska a Európy vo varení a jedení bryndzových halušiek.

Po neľahkom lúčení s Mišom som prešla ľudoprázdnou rannou dedinou a zamierila smerom na Krížnu. Škoda, že sa tu nekonajú aj Majstrovstvá v zablúdení, lebo v tejto disciplíne by som, poviem neskromne, ašpirovala na zlato pokojne aj na olympiáde. Našťastie sa objavil ďalší prostoreký ujo s vyvinutým dôvtipom, ktorý pribrzdil a opýtal sa: „A vy ste zablúdili?“ Ty kokos, tak to ako mám vedieť či som zablúdila, šak, myslím si, že som nezablúdila, inak by som asi nepokračovala v ceste, či? To sa neviete normálne niečo opýtať? Si robte srandu zo zblúdilých duší, to neni pekné, beží mi v hlave (sranda koľko sa toho stihne odohrať v mysli, zatiaľ čo reálne poviete dve slová). „Hmm, nevjeeem??!“, vychádza mi z úst. „No podľa toho kam idete“, začína debata naberať logické rozmery. „Na Krížnu“, vravím. „Noo, ale Krížna je tam,“ ukazuje ujo oproti. Doobreee ja. No, veď, nikdy som tu nebola, díky díky čauko, poradili ste mi, lúčim sa, zvrtám na päte a konečne naberám správny smer.

Našťastie posledné stretnutie s človekom. Ďalej ma už čakal len prázdny les pokrytý nedotknutou snehovou perinkou. Či čo to tu…? Jeej, srnčie stopy. Priamo na turistickom chodníku. Srnka sleduje turistické značky? Skoro celú cestu hore. Milá pomyselná spoločnosť. A cestou na kopec aj jediná.

Chodiť na výlety sám má veľa nevýhod. Ale aj vám to veľa prinesie. Cudzinci majú tendenciu sa dať skôr do reči s jednotlivcom, takže stretnete kadejakých, často vtipných a zaujímavých ľudí. V lese si krásne vyčistíte hlavu a vnímate viac to, čo sa deje okolo vás. Uvedomujete si lepšie to, čo vidíte, cítite, počujete. Cez Veľkú Ramžinú som sa nakoniec doplazila na Úplaz, ktorý ponúkal nádherné slnečné výhľady na okolité lesy a teplotná inverzia sa postarala o pocit pobudnutia v cukrovej poleve. Po tom, čo som sa začala zabárať do snehu až nad kolená, som sa rozhodla vrátiť späť. Cestou som stretla konkrétne dvoch turistov, ktorým sa už po mojich stopách kráčalo o čosi ľahšie, ako mne po tých srnčích, lebo srnky majú menšie kopýtka. Pekný utorok to bol.