Poznáte slovo „synchronicita“? Nieže by som tu teraz chcela mudrovať a vyťahovať psychologickú hantírku, ale nedá sa mi o ňom nenapísať. Tento výlet sa začal totiž práve ňou. Konečne voľný víkend, konečne kúpený spacák, tak ho pôjdem vyskúšať, vravím si. Vo štvrtok večer naplánujem a v piatok vyrážam. Vo štvrtok ráno mi príde správa, či sa nepridám na túru smer Rychlebské hory s prespaním v romantickom drevenom mini zrube, ktorý ale najprv musíme nájsť, lebo nie je na mape. Toľko k synchronicite. Je to v podstate náhoda bez príčinnej súvislosti, pričom nám ale dáva zmysel. Možno o nej napíšem viac na www.psychoblog.sk 🙂

Ako správni turisti sme vyrazili o hoďku neskôr, ako sme pôvodne plánovali, nakoľko nejaký ten zbytkáčik z piatku by sa ešte v krvi nejedného šoféra našiel. A ako správni empatickí spolujazdci sme celú cestu podriemkavali, až kým sa neobjavili žalúdočné problémy a nápad otvoriť okno a poriadne vyvetrať hlavu. Akurát, že očakávania čerstvého vzduchu veľmi rýchlo zmarila realita v podobe odporného smradu akejsi spáleniny. Fuj, degeň pred nami na tej vetrieske isto nemá emisnú. Zaujímavé ale bolo, že po tom, čo sme ho predbehli, sa smrad nerozplynul a pridali sa k nemu aj čudné zvuky motora. Tentokrát nášho. Po tom, čo sme auto odstavili na krajnici v neznámej dedine a otvorili kapotu, ovalil nás kúdol dymu. Jazdíme bez chladiacej kvapaliny. Yes. Posledný liter, ktorý sme mali k dispozícii, vytiekol, síce len o pár sekúnd, ale furt skôr, ako došiel ujco z protiľahlého domu skontrolovať, čo sa to tým bratom Slovákom prihodilo. Po dvoch hodinách, po tom, čo sa ujo asi 20x prešiel do domu a späť (po šroubovák, po vodu, po poleno, po olej, po viac vody, po iný šroubovák, po pásku, po ešte viac vody..), za asistencie miestneho alkoholika, ktorý, podľa jeho slov „ bol už ožratý, veď stihol vypiť liter rumu“, zatiaľ čo v náručí objímal 2 litre vína a suseda, ktorý nás zachránil novou objímkou, sme (pripisujem si zásluhy za zavadzanie) auto opravili. Keďže nikto nemal požičať 7 litrov chladiacej kvapaliny do zajtra, naliali sme na radu domácich do nádržky vodu z rieky Moravy, však bola mäkšia ako z vodovodu a po 30km sme konečne úspešne dorazili do Ramzovej.

Zaparkovali sme auto pri železničnej stanici, lebo sme sa plánovali navštíviť Javorník a vrátiť na druhý deň vlakom. O jednej poobede sme sa konečne vydali na cestu slnkom preliatym lesom. Pomaly sa v ňom prebúdzal svieži jarný život, vtáčiky štebotali, srnky nám križovali cestu lemovanú morom snežienok, hrdo sa vytŕčajúcich nad starým suchým lístím. Nikde nikoho.

Mali sme namierené k lesnému samoobslužnému baru. Ako prvá nás privítala kadibúdka na pravoboku, signalizujúca blízkosť civilizácie. Na naše rozmrzenie, bola civilizácia v Lesnom bare celkom početná, nakoľko sa dá k nemu dostať ľahko z neďalekej dediny. Okej, dobre, ľudia aspoň nesedia doma. Príjemné miesto s množstvom lavičiek a stolov, kde si môžete doplniť zásoby vody z prírodného prameňa, pripraviť čaj, kávu, dať si frťana rumu,vychladené pivo, či energeťák, opiecť špekačky, alebo sa precukrovať domácou krémrolou za neuveriteľných 14kč. Dobili sme teda baterky krémrolami a déčkom zo slnka a vydali sme sa šliapať do kopca smerom k tzv. Hornému baru a na Smrk ,najvyšší vrch Rychlebských hôr s vrcholom vo výške 1 126 m.n.m.

Provozní Lesného baru sa nás pred výstupom starostlivo opýtal, či sme si istí, že to nahoru zvládneme. V tvárach chlapcov bolo ešte asi stále vidieť borovičku… Horný bar bol nielenže samoobslužný, ale aj samozásobovací, ale zapoteným pocestným ponúkal sviežu prírodnú sprchu. Drevená šípka s nápisom „rozhledy“ ukazovala podozrivo mimo cesty do lesa, teda aspoň ja som bola o tom presvedčená, a zvyšok sa nechal ľahko ukecať. Už tak po piatich metroch nám bolo jasné, že tadiaľto sa teda k žiadnym rozhledom nedostaneme, ale kto by sa už len chcel vracať. Struhli sme to teda krížom hore cez krkaháje, kde nás čakala snehom pokrytá lesná cesta. Pripomenulo mi to minuloročný marcový výlet do Jeseníkov, kedy som pri otázke, či tam bude sneh, dostala rovnakú odpoveď, ako tento rok: „Trošku zbytky na hrebeni keď tak.“

marec 2016

marec 2017

Smrk nám ponúkol rozprávkové výhľady na teplom obživené ihličnany v kontraste so strácajúcim sa snehom. Naše kroky ďalej viedli smerom kdesi…dolu :), nakoľko vyššie to už v Rychlebkách nejde, aby sme pohľadali miesto na prespanie.

Malebný drevený zrub, ktorý síce uchyľuje pod svoje bodkované krídla túlavé duše už 20 rokov, no stále je, našťastie, zahalený rúškom tajomstva. Útulný, plne vybavený, s rozprávkovým výhľadom na vrcholky protiľahlých stromov a zapadajúce slnko. Ako vystrihnutý z predstáv dobrodružných romantikov.

Po prebudení sme začali o stošesť vymýšľať ako neísť na druhý deň do práce a zostať tam ešte aspoň týždeň. Chceme sa budiť za spevu vtákov, piť vodu z horského potoka, variť čaj z čerstvo natrhaných byliniek a večerať v pahrebe pečené zemiaky. Chceme si pred spaním čítať cestovateľské články z časopisu „Lidé a Země“ zo šesťdesiateho ôsmeho alebo si pri svetle sviečky pozerať čiernobiele fotky zakladateľov zrubu a vymýšľať k nim nereálne príbehy. Nabudúce. Cestou na vlak sme ešte skočili pozrieť rychlebský vodopád(ik), vyrušili miestne kravy pri nedeľnom obede a potešili nás zelené koberce medvedieho cesnaku rozprestierajúce sa pri potoku. Bolo čo jesť celý ďalší týždeň.