Pohľad na Stoh ráno z okna vyzeral dobre, no čochvíľa sa zatiahlo a bolo po slnku. Zo začiatku bol chodník celkom dobre prechodený, no stopy po lyžiach žiadne. Tento chodník však neviedol na vrch skalky, ale do záhradkárskej osady. Ešte šťastie, že je dosť vysoko na kopci a ku krížu zostával už asi len kilometer, no bolo treba sa brodiť ešte nedotknutým snehom. O chvíľu som však stretol jedného chlapa na prechádzke so psom, toho však musel niesť na rukách. Tým, že kráčal nadol bol však jeho krok pre mňa moc dlhý a tak mi jeho stopy veľa nepomohli. No tesne pri kríži ma dobehol jeden lyžiar a ten už urobil stopu podstatne lepšiu.

Myslel som, že pri kríži si trochu posedím, no kto by sedel v metrovom snehu, leda ak medveď. Ten si gate nezamočí, lebo žiadne nemá. Dokonca ani nohy ho neoziaba, lebo nemá v čom. Zostalo mi teda pekne pokračovať ďalej.

Pri vysielači si moc prírody neužijeme, no všetci by chceli telefonovať a tak skoro na každom kopci okolo mesta je nejaký stožiar. Na druhej strane je fakt, že ako by to vypadalo, keby každý ťahal za mobilom kábel a všetko by sa to domotalo.

Kúsok ďalej už vidno konečne aj skaly, no niektoré úplne zmizli pod snehom.

Mal som obavy, koľko bude ďalej snehu a či niekto prešiel predo mnou. Vracať sa mi nechcelo. A ani nebolo z čoho. Našťastie tu niekto bol so snežnicami a prišiel z druhej strany. Tak dolu sa dalo ľahko zísť.

Ostrú Skalku som tentoraz vynechal a popod ňu zamieril do Leštín.

Večer vyšiel nad susedovou chalupou mesiac, čo znamenalo, že sa opäť vyjasnilo. Na druhý deň bolo treba ešte dofotiť, čo predtým nebolo dobre vidno.